Vyhledávání



Kto sa zaslúžil o podobu československo- (slovensko-)maďarských hraníc?

Pri čítaní časti produkcie viacerých súčasných slovenských, českých, nemeckých a maďarských publicistov, politológov a historikov si človek často kladie mnohé otázky týkajúce sa nielen minulosti maďarsko-slovenských či maďarsko-československých vzťahov, ale aj našej súčasnosti.

Jednou z takých otázok sú aj tzv. Benešove dekréty. O tom, že správne sa tento okruh príslušných právnych dokumentov nenazýva „Benešove dekréty“, ale dekréty prezidenta republiky ČSR, sa už v odbornej literatúre dosť popísalo, ale aj keď to nie je nepodstatné, na chvíľku sa dohodnime, že pod týmto zjednodušujúcim označením – my aj naši kritici – myslíme to isté. Mňa – hoci to primárne nie je otázka môjho najvlastnejšieho vedeckého interesu – od začiatku zaujímala otázka, prečo Maďari tak ostro, nevyberavo útočne, nekriticky a zaslepene – a to aj v porovnaní so sudetonemeckou publicistikou –  kritizujú tieto dodnes platné právne dokumenty, keď sa ich vlastne dotkli v neporovnateľne skromnejšej miere ako Nemcov a zatiaľ čo viac ako tri milióny Nemcov boli z bývalého povojnového Československa odsunuté, dekréty sa aplikovali len na menší – a v porovnaní s Nemcami naozaj len na zanedbateľný – počet Maďarov. Tým nechcem znevažovať prenasledovanie a utrpenie tých nevinných občanov ČSR, ktorí boli ako príslušníci maďarskej menšiny Benešovými dekrétmi postihnutí nespravodlivo, ale tak, ako všetko, aj túto otázku treba posudzovať v súvislostiach a treba brať do úvahy nielen roky 1944 -1948 (prípadne až 1949), ale aj obdobie, ktoré mu predchádzalo. Po tom všetkom mi však aj tak vychádza, že poznajúc obsah a argumentáciu maďarských prác napríklad o Trianonskej mierovej zmluve či problematike maďarsko-československých hraníc, Maďari nezazlievajú nášmu druhému prezidentovi dr. Edvardovi Benešovi ani tak „jeho“ dekréty, ako skôr jeho účasť a  podiel na príprave mierovej zmluvy po prvej svetovej vojne a najmä zásluhu na konečnej (?) podobe českoslosvensko-maďarských, dnes slovensko-maďarských hraníc. Pravda, kritizovať dnešnú podobu hraníc nie je medzinárodnoprávne z taktických dôvodov možné, preto treba hľadať spojencov a podporu aj v zahraničí a u iných národov, podobne ako to bolo pred druhou svetovou vojnou. Ostatne, veď čo je Nemcov po maďarsko-slovenských hraniciach, táto otázka ich dnes naozaj nemusí zaujímať, ale na udičku „Benešových dekrétov“ a potrebu ich zrušenia, revízie, alebo aspoň odškodnenia sa možno nachytať dajú, keď už nie všetci, aspoň aspoň časť z nich...

Viacerí maďarskí autori tu Benešovi nezostávajú nič dlžní, nenechávajú na ňom suchú jedinú nitku a nijako nezaostávajú dokonca ani za Hitlerovými najzúrivejšími útokmi na „Herr Benescha“ v jeho prejavoch na zjazde nacistickej strany v Norimbergu a v ďalších jeho vystúpeniach v čase prípravy hanebnej Mníchovskej zmluvy... A tak opakujú argumentáciu nielen nacistickej publicistiky, ale aj nevyberavé útoky horthyovskej propagandy z predvojnových rokov. Ten imperialista, vojnový štváč, nedemokratický a intrigánsky politik, potlačovateľ iných národností, hlavný vinník toho, že vypukla druhá svetová vojna... Aké je to nečestné a rozporné s historickou pravdou si uvedomí každý, kto porovná pomery v prvej Československej republike s okolitými štátmi, napríklad s Poľskom, či práve aj s horthyovským Maďarskom aj s ich operetnými maršálkami a admirálmi bez flotily a porovná ich s poprednými predstaviteľmi ČSR, okrem iného aj s Benešom.

 "Osloboditeľ " Horthy prichádza do Komárna nie na krížniku ako by sa patrilo na admirála ale - na bielom koni...

V súvislosti s mierovou konferenciou vo Versailles, ktorá sa začala 18. januára 1919, je už pri prvom pohľade veľmi nápadné, že zatiaľ čo mierová zmluva s Nemeckom bola uzavretá už ani nie po polroku od začatia mierovej konferencie, a to 28. júna 1919 (zisk Hlučínska), a s Rakúskom 10. septembra 1919 (zisk Vitorazska, Valticka, definitívny koniec pokusov o pripojenie českých pohraničných území k Rakúsku) zmluvu s Maďarskom sa podarilo podpísať až takmer o rok, resp. o trištvrte roka neskôr – 4. júna 1920. Aj z toho je vidieť, že Maďari pristupovali k rokovaniam o mieri celkom z iných pozícií a aj s inými úmyslami ako Nemci a Rakúšania. Zatiaľ čo sa napríklad Rakúšania so zánikom monarchie viacmenej zmierili a až na krátkotrvajúce pokusy odtrhnúť oblasti obývané nemeckým obyvateľstvom od Čiech, Moravy a Sliezska sa venovali v nasledujúcom období už budovaniu svojho národného štátu, Maďari trvali až do konca na princípe integrity Uhorska a keď sa im ju nepodarilo obhájiť vojensky, snažili sa predlžovať a komplikovať mierové rokovania s priehľadným cieľom vyčkávať na rozpory medzi Spojencami a využiť ich pre čo najvýhodnejšie podmienky mieru pre seba.

Aká sizyfovská práca bolo detailne vytýčiť československo-maďarské hranice, dokumentuje aj len stručný citát z mierovej zmluvy:

„Hranice Maďarska určí se takto (viz připojenou mapu): ods. 3 S Rumunskem: odtud až ke kotě 123 (asi 1200 metrů východně od Magosligetu), bodu to společnému třem hranicím maďarské, rumunské a československé (Podkarpatská Rus): ods. 4 S Československem. Od koty 123 výše popsané na severozápad až k bodu, který se vyhledá nad tokem Batáru okrouhle 1 kilometr východně od Magosligetu, čára určí se na místě samém… atď až po… hlavní plavební tok Dunaje proti proudu; odtud na západ až k bodu, který se vyhledá na místě, okrouhle 1 kilometr západně od Antonienhofu [východně od Kopčan (Kittsee)] společného to bodu třem hranicím Rakouska, Maďarska a Československa: čára, která se určí na místě samém…“ (Trianonská mírová smlouva, článek 27).

Najvyššia rada v Paríži rozhodla o československo-maďarských hraniciach 13. júna 1919 (definitívne až na dva malé úseky v oblasti Lučenca, ktoré sa stanovili až v roku 1923).

K takémuto na 99 percent presnému vymedzeniu hraníc však bol potrebný veľmi dlhý vývoj a húževnatý zápas, který zviedol predovšetkým československý ministr zahraničných vecí Eduard Beneš a jeho spolupracovníci na mierových rokovaniach vo Versailles 1919 – 1920. Tento zápas totiž pokračoval ešte takmer celý rok aj po tom, jako bol priebeh hraníc schválený už 13. júna 1919.

To, čo sa nepodarilo celým generáciám slovenských čelných predstaviteľov – vymedziť a aj presadiť hranice pre územie, na ktorom žije a v budúcnosti sa vytvorí aj Slovenská republika, presadil nakonec Čech - Beneš, podľa mnohých Slovákov, údajný neprajník slovenského národa. Musím však zdôrazniť, že sám Beneš sa považoval za Čechoslováka, čo považoval za pojem nadradený ako pojmu Čech, tak aj pojmu Slovák, a tvrdil, že on nemá české povedomie: „Hovorím ako Čechoslovák keďže národného vedomia len českého nemám, len Čechom sa byť necítim a cítenie české je mi podriadené cíteniu československému. Nie som vedený inými pohnútkami nežli záujmom štátu, oddanosťou národnej veci československej, naprostou nezaujatosťou a objektívnosťou k obom stranám, českej i slovenskej.“

Doktor Edvard Beneš patrí k takým dejinným postavám, ktoré sú v prvej desiatke tých najvýznamnejších po celé naše doterajšie dejiny a pre oba naše národy, Čechov aj Slovákov. Prirodzene, ani on neunikol tomu, aby sa jeho pôsobenie, plány, činy a výsledky jeho rozhodnutí nielen nevykladali veľmi rôzne ba až protichodne, ale je to aj jeden z takých našich politikov, na ktorého sa v minulosti a aj dnes najviac útočí – z cudziny i v domácom prostredí. Nebudem sa teraz zaoberať jeho skresleným hodnotením a nespravodlivou kritikou zo strany Nemcov, Rakúšanov ba ani Čechov – ostatne, to je Vám iste dosť známe z českých médií – sústredím sa v súvislosti so svojou témou len na postoje Slovákov a Maďarov.

Pokiaľ ide o Slovákov, je Beneš terčom nevyberavých a až nezmyselných útokov, pritom len málokto mu môže byť v skutočnosti taký vďačný ako práve Slováci, a ak by sa k nemu pristupovalo objektívne a so znalosťou veci, tak by náš druhý prezident, prezident Budovateľ mal na Slovensku minimálne toľko ulíc a pomníkov ako Štefánik.

Po vzniku ČSR bola jednou z najdôležitejších otázok popri forme zriadenia aj tá, aké bude mať nový štát hranice. Aj pokiaľ ide o Čechy, Moravu a Sliezsko boli určité problémy, tie sa však vzhľadom k ustáleným stáročným historickým hraniciam nedajú  porovnať s problematikou československo/slovensko/-maďarských hraníc. Ponechám teraz stranou aj otázku Podkarpatskej Rusi, ktorá je špecifická a vlastne s problémami vymedzenia hraníc Slovenska na juhu ani veľmi nesúvisí.

Mapa čs. štátu vydaná v roku 1915 krajanmi v USA. Južná hranica Slovenska mala prechádzať po Dunaji a hrebenom Matry k Tise, predmostie pri Bratsilave malo zasahovať až k Neziderskému jazeru. Táto oblasť bola osídlená Chorvátmi.

 Slovensko malo zhruba jasné hranice len na západe s Moravou resp. českým štátom a na severe, ale aj tam vznikli pri utvorení ČSR problémy s Poľskom v oblasti Oravy, Spiša a Javoriny. Ako vieme, časom sa spory s Poľskom doriešili, ale napriek tomu ešte to malo dozvuky hneď po Mníchove, keď si Poľsko  niektoré slovenské územia prisvojilo. Po 1. septembri 1939 sa Tisov režim  aj preto zapojil do útoku nacistického Nemecka proti Poľsku, aby Poliakmi obsadené územia získal nazad.

Hranice slovenského územia na juhu  pred rokom 1918 vymedzené neboli. Národnostné hranice medzi Slovákmi a Maďarmi sa nielen menili a prelínali, ale bolo ich prakticky aj nemožné stanoviť tak, aby na ich opačných stranách nezostali významné časti či už maďarského alebo slovenského národa. Pritom ale hneď zdôrazním, že na juhu Slovenska, aj keď prevažne osídlenom na začiatku 20. storočia obyvateľstvom maďarskej národnosti, nežili len Maďari. Okrem Slovákov tam žili už vtedy aj Česi a Moravania, ktorí sa sem dostali v pobelohorskej dobe a za kolonizácie v časoch Jozefa II., ďalej Nemci, Chorváti, Srbi, Slovinci, Bulhari – a samozrejme Židia a Rómovia. Z tohto hľadiska toto územie nebolo nikdy čisto maďarské (színtiszta), ako to tvrdili a aj v súčasnosti tvrdia mnohí maďarskí politici, publicisti a, žiaľ, aj historici. Otázka týchto hraníc je nesmierne zložitá a napriek tomu, že je o nej už obrovská literatúra, donekonečna sa aj v súčasnosti opakujú tvrdenia, že k Československu boli pripojené aj „čisto“ maďarské územia na sever od Dunaja a Ipľa, ale pritom sa s obľubou zamlčuje, že slovenské osídlenie napríklad v Novohrade, alebo v oblasti Plešskych vrchov ale aj inde, siahalo aj na juh od týchto riek. Takto sa poukazuje najmä na oblasť Žitného ostrova.

Je veľmi dôležité si toto uvedomiť, pretože to bol jeden z najčastejších argumentov používaných maďarskou stranou nielen na mierových rokovaniach, ale aj počas celej existencie Československa a vlastne aj v súčasnosti.

K pokusu o vymedzenie hraníc územia obývaného čo najkompaktnejšie Slovákmi došlo v druhej polovici 19. storočia v súvislosti s projektom tzv. Slovenského Okolia, ktoré však Maďari zmietli zo stola. Môžem predoslať, že toto bol pre nich osudný krok, pretože navrhované hranice Okolia siahali na juhu s väčšími – menšími odchýlkami zhruba „len“ na líniu, ktorá je neskôr známa z obdobia po Viedenskej arbitráži. Ak by teda boli s hranicami Slovákmi navrhovaného územia, v ktorom sa malo Okolie utvoriť, súhlasili, bola by situácia v rokovaniach o československo-maďarských hraniciach v rokoch 1918-1920 v celkom inej polohe a Maďari vo Versailles by tým boli mohli argumentovať. A tak sa ich neústretový a odmietavý krok k vymedzeniu slovenského územia v druhej polovici 19. storočia vrátil o polstoročia neskôr ako bumerang. Pravda, oni na to nepoukazujú, lebo by to vrhalo jasné svetlo na to, v akom postavení boli v Uhorsku Slováci.

Nemecký a taliansky minister zv Ribbentrop a Ciano podpisujú Viedenskú arbitráž v paláci Belveder a rozhodli tým o zmene hraníc Slovenska na juhu.

Andrej Bán sa v  časopise Týždeň č. 40/2008 pustil veľmi zjednodušujúcim spôsobom do nesmierne zložitej témy – do otázky utvárania a priebehu československo-maďarských respektíve dnes slovensko-maďarských hraníc. Vzhľadom na to, že tvrdenia v jeho článku sú nielen nepravdivé, nezodpovedajú historickým faktom, ale sú aj nesmierne nebezpečné, rád by som niektoré jeho tvrdenia spresnil. Tu nie je možné skutočnosti, na ktoré poukážem, doplniť poznámkovým aparátom s odkazmi na podrobné štúdie, prípadne archívne dokumenty, kde sú príslušné fakty doložené. To však nie je ani potrebné, pretože odborníci problematiku ovládajú a tí čitatelia, ktorí by sa chceli o otázkach stanovenia hraníc po prvej svetovej vojne poučiť podrobnejšie, majú k dispozícii predovšetkým viaceré štúdie Mariána Hronského, Dušana Kováča a ďalších našich špecialistov na tento úsek dejín. Tak isto sú po ruke aj práce viacerých maďarských autorov a niektoré z nich vyšli aj po slovensky. Zdá sa mi však viac ako isté, že Bán si predtým, ako so svojimi názormi na hranice vyšiel na verejnosť, príslušnú odbornú literatúru ani len nepozrel, nie to ešte preštudoval. Inak by to, čo napísal, bolo totiž úplne nepochopiteľné a nevysvetliteľné. Autor píše o našich južných hraniciach takým štýlom, že vraj napríklad hranice na Ipli, o ktorých sa rozhodovalo „po Trianone“ boli určené po leteckom výlete (!) ponad práve rozvodnenú rieku. Okrem skreslenia faktu, že hranice na Ipli boli stanovené už dávno pred podpisom mierovej zmluvy s Maďarskom v Trianone 4. júna 1920, Bán tu opakuje aj znevažujúce tvrdenia maďarskej iredentistickej propagandy o tom, akým vraj zjednodušujúcim a nič nerešpektujúcim spôsobom boli stanovené československo-maďarské hranice, ktoré takým závažným a hlavne nespravodlivým spôsobom narušili „tisícročné historické hranice Uhorska“. Naozaj tu nemožno zabiehať do podrobností, musím sa však zmieniť o tom, že demarkačných čiar, ktoré provizórne vytyčovali hranice medzi Maďarskom a Československom, bolo niekoľko a niektoré išli severnejšie a niektoré zase južnejšie od dnešných hraníc. Rozhodne však treba pripomenúť takzvanú Hodžovu líniu zo 6. decembra 1918, ktorá viedla zhruba  od Devína, cez Pezinok, Sereď, Nové Zámky, Vráble, Kozárovce, Lučenec atď. až k Margecanom. Ako vidieť Slovák Hodža bol na rozdiel od vraj „protislovenského“ Čecha či Čechoslováka  Beneša ochotný vzdať sa značných častí južného Slovenska aj s početným slovenským obyvateľstvom. Priebeh hraníc bol takmer v dnešnej podobe stanovený už formou takzvanej Pichonovej demarkačnej čiary v decembri 1918 a nie až po Trianone, akoto tvrdí Bán. Líniu určenú francúzskym ministrom zahraničných vecí S. Pichonom oznámil Budapešti pplk. Vyx, šéf tamojšej vojenskej misie Dohody, už 24. decembra 1918. A už vtedy sa stanovil úsek hraníc na Dunaji a Ipli takým spôsobom, že hranice pôjdu po strede tokov oboch riek. Nestalo sa tak teda až po nejakom leteckom výlete a až po Trianone...

Maďarská strana už v čase prípravných rokovaní, a tým viac v medzivojnovom období a znovu v našej súčasnosti, poukazovala na vraj klamlivé a zavádzajúce tvrdenia československej delegácie, ktorá argumentovala tým, že hranice by mali ísť po splavných riekach (preto poukazujú na epizódu s tým rozvodneným Ipľom, ale aj na ďalšie vodné toky), že treba prihliadať aj k strategickým a dopravným dôvodom (hlavne železnice v oblasti Šiah, Lučenca a Slovenského Nového Mesta), že južné oblasti – napríklad Žitný ostrov – hospodársky súvisia viac s Bratislavou a severnými územiami Slovenska ako s územím na juh od Dunaja a podobne. Tu vraj československí predstavitelia (a najmä už vtedy Maďarmi veľmi nenávidený Edvard Beneš) využili neznalosť Západu a urobili všetko preto, aby k Československu pripojili aj „čisto maďarské územia“. Tvrdenia o údajne čisto maďarských územiach násilne zabratých „českými okupantmi“ sa recyklovane opakujú od konca prvej svetovej vojny až po našu súčasnosť a ťažko možno predpokladať, že by s nimi maďarská strana niekedy ustala. Nakoľko však boli tvrdenia o čisto maďarských územiach na južnom Slovensku pravdivé, vyvracia nielen stáročný pohyb obyvateľstva, migrácia hlavne z hospodárskych dôvodov a prirodzené etnické miešanie obyvateľstva, ale aj štatistické prehľady o počtoch obyvateľstva podľa sídiel, zozbierané a publikované dokonca samotnými uhorskými úradmi, ktoré boli podozrievané aj z falšovania štatistík v prospech maďarského obyvateľstva. Chcel by som zdôrazniť, že nikto na českej ani slovenskej strane nikdy nepopieral väčšinové maďarské osídlenie na južnom Slovensku, ale že by to bolo čisto maďarské územie ako to dodnes tvrdia maďarskí publicisti aj niektorí historici (I. Romsics), to treba z našej strany odmietnuť. Tretinové nemecké osídlenie Diósegu (dnes Sládkovičovo) je dobre známe a dobre známe je aj zloženie obyvateľstva v obci Tót Megyer (Slovenský Meder – dnes Palárikovo), ktorej samotný názov svedčí o niečom inom ako o čisto maďarskom obyvateľstve, všakže. Možno sa tu zmieniť aj  o veľkých prevažne Slovákmi obývaných územiach, napríklad v oblasti medzi Novými Zámkami a Nitrou, v Novohrade atď., ktoré tak isto vyvracajú tieto tendenčné tvrdenia. Ostatne, obce so slovenským obyvateľstvom boli aj na juh od Dunaja a Ipľa. Všetkým dobre známa je napríklad oblasť Pilíšskych vrchov, kde sa nachádza aj nedávno hojne medializovaná obec Mlynky...Aj názov dnes často spomínanej Višegrádskej štvorky hovorí o niečom inom, ako že Višegrád nižšie na Dunaji založili a obývali len Maďari a to aj v neskoršom období.

Priebeh hraníc (vrátane tých na Dunaji a Ipli)  bol - na rozdiel od tvrdenia A. Bána - takmer úplne stanovený ešte pred podpisom zmluvy a len menšie úseky hraníc sa riešili až dodatočne. Išlo napríklad o líniu hraníc v oblasti šalgótariánskej uhoľnej panvy, kde sa detaily hraníc v okolí Šiatoroša a Somoskőújfalu riešili až dodatočne v rámci Spoločnosti národov a táto otázka bola  uzavretá až v roku 1923. Z autorových tvrdení čitateľ nadobúda  nasledovný dojem: ak boli hranice vytyčované takto nezmyselne, nie sú stanovené správne a možno (treba) ich nielen spochybňovať, ale aj meniť... A to bolo (nie som si istý, či len bolo) od samého počiatku aj cieľom politiky Maďarska: spochybňovať a revidovať po prvej svetovej vojne stanovené „nelogické a neprirodzené“ nové hranice a pokiaľ možno obnoviť „tisícročné“ historické hranice Uhorska. Nedávno sme si pripomenuli smutné 70. výročie Mníchovskej zmluvy a rovnako  neslávne okrúhle výročie Viedenskej arbitráže, po ktorej bola veľká časť južného Slovenska pripojená k horthyovskému Maďarsku (v maďarskej terminológii oslobodená spod českej okupácie a znovupripojená k „materskej krajine“). V tejto súvislosti sú nesmierne zaujímavé dve súvislosti na ktoré by som chcel poukázať.

Príchod najvyšších maďarských predstaviteľov s relikviou pripomínajúcou Uhorsko - pravicou sv. Štefana do Lučenca po Viedenskej arbitráži. máj 1939

Hranice stanovené viedenským rozhodnutím už nemali prihliadať aj na strategické dôvody tak, ako to bolo v Trianone, ale mali to byť etnické hranice a mali byť vytýčené na základe samourčovacieho práva národov v „duchu Mníchova“. Aké však bolo ťažké dodržať tento princíp, dokladá to, že v Československu sa napriek tejto zásade ešte stále ponechalo asi 69.000 Maďarov, zatiaľ čo v horthyovskom „raji“ sa zase ocitlo o 260.000 Slovákov viac ako dovtedy... Druhá veľmi zaujímavá skutočnosť je tá, že na území južného Slovenska, prisvojenom v roku 1938 s pomocou Hitlera a Mussoliniho Maďarskom, nastali procesy, ktoré potvrdili argumentáciu československej delegácie na mierových rokovaniach po skončení prvej svetovej vojny. Veľmi dobre chápem, prečo maďarskí autori tento fakt (s výnimkou staršieho historika Lóránta Tilkovszkého)  radi obchádzajú, úplne nepochopiteľné je však to, že to nepoznajú ani slovenskí publicisti, ktorí sa tohto problému dotýkajú a tak radi o ňom prenášajú autoritatívne názory a stanoviská. Dosť pomýlené názory a stanoviská, ktoré neobstoja...

Maďarské obyvateľstvo z pochopiteľných dôvodov, podporovaných aj rozsiahlou maďarskou propagandou, v prvých dňoch vítalo maďarské vojská na južnom Slovensku s veľkou slávou a nadšením. Zasypávalo ich kvetmi, všade viali národné trikolóry a maďarské zástavy, okrem hymny sa spievali aj iné vlastenecké piesne a recitovali sa bojovné básničky (Komárno, Lučenec, Košice ale napríklad aj Pohronský Ruskov a i). Po prvých dňoch slávy však rýchlo nastalo vytriezvenie a prudký pokles životnej úrovne tamojšieho obyvateľstva, čo sa už propagandistickými heslami a hurávlasteneckými postojmi maskovať nedalo a to napriek tomu, že na to Budapešť často apelovala. Išlo nielen o veľké cenové rozdiely v ČSR a v Maďarsku, ale aj o súčasné zníženie príjmov a zdraženie energií a napríklad aj cestovného, ale aj o zhoršenie situácie v sociálnom a zdravotnom zabezpečení. Väčšinu obyvateľstva na južnom Slovensku tvorili poľnohospodárski robotníci a zatiaľ čo v Československu boli sociálne poistení a mali teda aj isté dávky v nemoci a pri strate zamestnania, v Maďarsku nie. Takisto to bolo aj s tehotnými ženami a napríklad nemocní si museli za odvoz sanitkami platiť, kým v ČSR to bolo bezplatné. Ale najväčším otrasom pre maďarské obyvateľstvo boli odbytové ťažkosti poľnohospodárskej produkcie z úrodného Žitného ostrova. Slovenské odbytištia sa uzavreli a tak isto sa prerušili aj dodávky dopestovaných plodín na už vtedy rozsiahle bratislavské trhy. Nastala tak nadprodukcia a pretože ani Budapešť ani územie ostatného Maďarska o konkurenciu práve oslobodených a „pod českou okupáciou „trpiacich“ bratov nestáli, na pripojenom území prudko vzrástla nezamestnanosť. V ďalších rokoch budapeštianska vláda výrazne obmedzila osevné plochy takých ťažiskových plodín na južnom Slovensku ako bola cukrová repa, obilniny, tabak, koreninová paprika a ďalšie. Tu zasiahla irónia dejín a po dvadsiatich rokoch sa potvrdilo podľa Maďarov „nepravdivé a zavádzajúce“ stanovisko E. Beneša na mierových rokovaniach vo Versailles, že Žitný ostrov hospodársky súvisí viac so Slovenskom a Bratislavou než s územím Maďarska. Pre horthyovské Maďarsko to však vtedy nebol žiadny problém, pretože je veľmi dobre známe, že etnickú hranicu medzi Slovákmi a Maďarmi v roku 1938 presadzovalo dočasne len z taktických dôvodov a v skutočnosti bolo jeho konečným cieľom dosiahnutie spoločných maďarsko-poľských hraníc, posunutie hraničných kameňov „až na vrcholky Tatier“ a teda aj pohltenie celého Slovenska v zmysle hesla „Mindent vissza! (Všetko naspäť!) Toľko hovoria historické dokumenty v slovenských aj maďarských archívoch a je nanajvýš nešťastné, ak sa o tejto zložitej otázke píše takým ľahtikárskym a neznalosť prezradzujúcim spôsobom ako je to v uvedenom čísle Týždňa.

 Obsadenie Fiľakova Maďarmi. Na hrade je maďarská zástava, maďarský znak a nápis: "Mindent vissza! - Všetko naspäť!" naznačujúci, že Horthy chce celé Slovensko a toto je len prvý krok...

Text: Ferdinand Vrábel

Foto: archiv autora

 

 

 

Partneři



Navštivte



© 2015 Českoslovenká obec legionářská
patka