Milan Rastislav Štefánik, zakladateľ a organizátor Československých légií

Štefánik (21. júla 1880– 4. mája 1919), vedec, politik, diplomat a vojak, je jedným z najvýznamnejších mužov, akých slovenský národ v celých svojich dejinách mal. Ale ako bolo už mnohokrát zdôraznené, Štefánik patrí mielen Slovákom, ale aj českému národu, podobne ako prezidenti T. G. Masaryk a E. Beneš nepatria len Čechom, ale aj Slovákom, pretože táto trojica našich najvýznamnejších mužov na začiatku 20. storočia sa rozhodujúcim spôsobom pričinila o to, že Česi a Slováci, v dobovej terminológii „československý národ“, urobili vtedy zásadné rozhodnutia, vybojovali si slobodu, vytvorili spolu s ďalšími spolupracovníkmi a desiaťtisícami československých legionárov demokratickú Československú republiku a položili tým základy aj dnešnej samostatnej a suverénnej Českej a Slovenskej republike.

Štefánikova životná dráha bola nesmierne zaujímavá, inšpirujúca a plná významných činov. Po štúdiu astronómie pracoval od roku 1905 v observatóriu v Meudone vo Francúzsku a v roku 1912 získal francúzske štátne občianstvo. Francúzsko miloval, ale svojej vlasti a svojmu národu zostal tiež verný a za jeho slobodu bojoval s nasadením všetkých síl. Pre ňu pri návrate do vlasti aj tragicky zahynul v závere letu, ktorý pripomína závratný pád mýtickéhoIkara.

 Vypuknutie 1. svetovej vojny zastihlo Štefánika v Maroku, kde ako francúzsky občan plnil úlohy v službách francúzskej vlády. Štefánika povolali do francúzskej armády (hoci pri odvode na Kráľovských Vinohradoch počas jeho štúdií v Prahe ho klasifikovali za neschopného vojenskej služby v rakúsko-uhorskej armáde), kam nastúpil ako obyčajný vojak. Odvtedy sa začala odvíjať jeho krátka závratná kariéra, počas ktorej preletel diplomatickým a vojenským nebom ako meteor až k osudnému 4. máju 1919, keď našiel – vtedy už francúzsky generál a československý minister pri návrate do svojej rodnej zeme aj svoj nečakaný nešťastný koniec.

 Štefánikove schopnosti, vzdelanie, znalosť cudzích jazykov a spoločenské kontakty ho už pred vojnou predurčili, aby v zahraničí plnil významné misie v službách svojej druhej vlasti – Francúzskej republiky. V tom mu významne pomohli osobné kontakty, ktoré nadviazal ešte pred svetovou vojnou. V lete 1912 odišiel do Brazílie, kde v októbri 1912 pozoroval úplné zatmenie slnka. Okrem vedeckej práce využil svoj pobyt v tejto juhoamerickej krajine aj na zoznámenie s brazílskym prezidentom, maršalom Hermesom Rodriguesom da Fonsesca. V roku 1913 odcestoval v službách francúzskeho ministerstva školstva na Tahiti, kde bolo jeho úlohou vybudovať aj stálu astronomickú a meteorologickú stanicu a vypracovať klimatickú mapu kolónie. Senátor Chautemps predstavil Štefánika štátnemu podtajomníkovi obchodného loďstva Anatolovi de Monzie, ktorý sa usiloval vytvoriť podmienky pre rozvoj prístavu Papeete ako prístavu na jednej z námorných ciest otvorených vďaka Panamskému prieplavu. Štefánik v rozhovore vysvetlil Monziemu význam zriadenia Francúzskej telegrafnej stanice na Tahiti a v Južnej Amerike. Podľa Štefánika by najvhodnejším miestom bol jeden z ostrovov v súostroví Galapágy, kde sa okrem telegrafnej stanice mal vybudovať aj uhoľný prístav. Štefánik uspel a ďalšiu cestu z Tahiti do Ekvádoru podnikol už z poverenia dvoch francúzskych ministerstiev: ministerstva školstva a výtvarných umení a ministerstva obchodného loďstva. Štefánik viedol prieskum potrebný na vybudovanie meteorologických a rádiotelegrafických staníc a skúmal najvhodnejšie prostriedky na uľahčenie nadviazania námorných vzťahov a rozvoj obchodných kontaktov medzi Francúzskou republikou a Ekvádorom. V tamojšom hlavnom meste Quite si získal takú dôveru ekvádorskej vlády, že ho poverili aj reorganizáciou observatória v metropole.

 V júli roku 1914, keď bol Štefánik na misii v Maroku, mu za služby preukázané Francúzsku v Brazílii a Ekvádore udelili titul rytiera Čestnej légie. Bolo to nielen čestné ocenenie, ale aj prejav uznania Štefánikových kvalít a jeho prínosu pre jeho novú vlasť – Francúzsko. Po vypuknutí vojny sa vracia do Francúzska a 2. augusta nastupuje do armády k 102. pešiemu pluku v Chartres ako obyčajný vojak. Čoskoro ho preložili k 1. skupine letectva v Dijone a 26. januára 1915 ho pridelili do školy vojenského letectva v Chartres. Dňa 9. marca sa stáva slobodníkom a žiakom-pilotom a už o mesiac získava vojenské osvedčenie. 3. mája je povýšený na podporučíka a pridelený k letke MF 54, ktorá práve vynikla v Brias pod velením kapitána Prata. V septembri 1915 ho prevelili k X. armáde s cieľom presunu k jednotkám nasadeným v Srbsku. Za krátky čas si v jednotkách, kde bol, získal takú obľubu, že potom „odchod podporučíka Štefánika zanechal v X. armáde veľký smútok“. Dovtedajšia kariéra Štefánika ako vedca a diplomata získava ďalšiu dimenziu – vojenskú.

 Pri tejto činnosti bol Štefánik nadmieru obetavý a aj úspešný o čom svedčí aj jeho závratná a naozaj výnimočná kariéra. Pred krátkym časom bol len – na začiatku vojny – prostým vojakom a o necelé štyri roky nosil už generálske označenie. Aj keď jeho rýchly a výnimočný postup samozrejme urýchlila aj výnimočná doba, bez Štefánikovej obrovskej osobnej angažovanosti, jeho neúnavného úsilia a všestranných schopností, ale aj odriekania (známy je jeho zlý zdravotný stav), by to iste nebolo bývalo možné. Vývoj vojenskej a diplomatickej kariéry Štefánika v ďalších mesiacoch ovplyvňovala jeho účasť v diplomaticko-vojenských misiách v službách Francúzska a už aj Českého, neskôr Československého národného výboru, ktorý sa stal zárodkom budúcej československej vlády.

 Dňa 10. septembra 1915 pridelili Štefánika k letke MF 99, ktorá operovala pod velením kapitána Vitrala v Srbsku. Táto etapa vojny sa pre Francúzov skončila v októbri a novembri 1915 ústupom cez Albánsko a návratom do Paríža. Jeho stretnutie s E. Benešom 13. decembra 1915 je počiatkom aktívnej činnosti M. R. Štefánika v čs. zahraničnom odboji, kde sa okrem organizovania diplomatických stretnutí T. G. Masaryka a E. Beneša venoval najmä organizácii československých légií. Po povýšení na poručíka 20. 3. 1916 dostal v lete toho istého roku rozkaz odcestovať na misiu do Ruska s cieľom robiť nábor medzi zajatcami rakúsko-uhorskej armády pochádzajúcimi z českých krajín a Slovenska, ktorí by išli dobrovoľne slúžiť do francúzskej armády. Po misii v Rumunsku sa v apríli 1917 vracia do Paríža a už v máji odchádza na ďalšiu významnú cestu – tentoraz do USA, kde pokračuje v diele započatom v Rusku.

Štefánikova činnosť je úspešná a preto už v júli 1917 predložil francúzsky minister vojny predsedovi vlády návrh na vytvorenie Československej armády vo Francúzsku. Príznačné je Štefánikovo hodnotenie generálom Janinom v jeho osobnom spise: Štefánik „si statočne počínal v Srbsku a vo Francúzsku ako letec…aj v Taliansku plnil dôležitú úlohu… ukázal sa ako dobrý dôstojník a zároveň dobrý Francúz, ktorý hral prvoradú úlohu ako československý vlastenec“.

 Keď sa Štefánik v novembri 1917 nakrátko vracia do Paríža, dostáva Rad dôstojníka Čestnej légie a 5. januára 1918 je poverený zastupovaním generála Janina, francúzskeho veliteľa československých vojsk v Rusku. Štefánika vysielajú cez Taliansko do Jassy v Rumunsku a po povýšení na majora 2. februára mu pre účely rumunskej misie prepožičiavajú hodnosť podplukovníka. To schválil minister vojny a predseda francúzskej vlády George Clémenceau

 Koncom marca 1918 prešiel podplukovník Štefánik k francúzskej vojenskej misii v Taliansku, aby tu pokračoval v koordinácii všetkých otázok týkajúcich sa organizácie československej armády. V Taliansku ho 6. marca prijal predseda talianskej vlády Vittorio Emanuele Orlando a následne 21. apríla 1918 uzavrela talianska vláda so Štefánikom dohodu o využití československých dobrovoľníkov v Taliansku.

Počas krátkeho pobytu v Paríži mu v júni 1918 prepožičali hodnosť brigádneho generála s odôvodnením, že „plní misiu ako zástupca veliteľa československej armády a ako člen Národnej rady“. Neskorší vývoj udalostí si vyžiadal Štefánikov návrat do Talianska, odkiaľ posielal generálom Fochovi a Janinovi telegramy o situácii.

 Po mieri v Brest-Litovsku uzavretom 3. 3. 1918, vláda Sovietskeho Ruska jednostranne aj oficiálne ukončila svoju účasť v bojoch na strane Dohody, museli Spojenci v Rusku vytvoriť východný front namierený nielen proti Nemcom, ale aj proti boľševikom, čo postavilo československé légie do veľmi zložitej situácie. Slúži to Štefánikovi ku cti, že sa aj v komplikovanej situácii správne orientoval a presadzoval spolu s T. G. Masarykom a E. Benešom neutralitu légií, ktoré sa v prípade boľševických útokov iba bránili. Preto bolo správne aj to, že sa nedali oklamať boľševickým komisárom Levom Trockým, ktorý ich chcel odzbrojiť. Janin a Štefánik boli poverení, každý na svojej úrovni, prevziať vedenie a velenie československých vojsk v rámci francúzskej vojenskej misie vyslanej v novembri 1918 do Vladivostoku. Po svojich návštevách u plukov v poli správne rozhodli, že sa musí čo najskôr začať s presunom čs. armády do vlasti.

Keď bol Štefánikovi 9. januára 1919 udelený Rad komandéra Čestnej légie, veľmi ho to dojalo: „Zdalo sa mi, že je to ako pohladenie, ktoré Francúzsko posiela svojmu adoptívnemu synovi, ktorý pracuje ďaleko od neho… tieto vlastnosti priamosti, čestnosti, čistoty, ktoré sú charakteristikou Francúzska, moja láska ku ktorému sa skončí iba s mojím životom.“

V januári 1919 sa Štefánik vracia do Európy, ale pokračuje vo svojom úsilí premiestniť légie zo Sibíri čo najskôr do vlasti. Legionári boli totiž veľmi potrební práve v jeho vlasti – na Slovensku, ktorého sa Maďari ani po vzniku Československej republiky, ku ktorej sa aj Slováci resp. ich reprezentanti spontánne svojou Martinskou deklaráciou prihlásili, nechceli vzdať a o slovenské územie bolo potrebné bojovať so zbraňou v ruke ešte aj osem mesiacov po uzavretí prímeria a skončení prvej svetovej vojny. Tragická smrť 4. mája 1919 Štefánikovi zabránila v tom, aby po účasti na rôznych bojiskách vojny dokázal svoje schopnosti a lásku k svojmu národu aj svojou aktívnou účasťou v bojoch na Slovensku v prvom polroku 1919.

Viackrát odložený let sa nakoniec uskutočnil 4. mája a Štefánikovo lietadlo – dvojplošník Caproni č. 450 vzlietlo z Campo Formido pri Udine ráno o 8. hodine. Namiesto veľkej slávy však národ čakal ťažký šok a dlhotrvajúci smútok. Noviny Slovenský denník v utorok 6. mája 1919 na prvej strane zarámovanej čiernym obrubníkom veľkými čiernymi písamenami oznamovali: „Minister Štefánik mŕtvy! Priletel aeroplánom z Italie na Slovensko. Pri Bratislave zrútil sa s lietadlom a padol mrtvy… Celý slovenský národ oplakáva svojho hrdinu.“

 

V novinovej správe sa ďalej uvádza:

“S ustrnutím a nevýslovným žiaľom oznamujeme Slovensku strašnú správu, že najvzácnejší jeho hrdina, slávny syn republiky Československej, radosť a pýcha každého slovenského srdca, náš minister vojny dr. Milan Rastislav Štefánik nie je viac medzi živými… Strašlivý, neľútostný osud! Doprial mu prežiť a prekonať všetky hrôzy a nebezpečenstvá vojny, v ktorej toľkoráz bez bázne nasadil svoj život pre našu slobodu na miestach najviac ohrozených a dal mu doletieť do rodnej milovanej zeme. Ale túto zem uvidel iba v hmlách z orličej výšavy – lebo prvý dotyk tejto zeme doniesol mu smrť… Nemohol sa ani potešiť pohľadom na svoj oslobodený národ, nebolo mu dané vypočuť ani len jedno slovo horúcej vďaky národa za obdivuhodnú, v pravom slova zmysle hrdinskú činnosť. Krutou hrou živlov zrazený bol k zemi, ako orol v najpyšnejšom rozlete, v najplnšm rozvirí svojich síl. A slovenská zem, ktorú náš veľký štátnik tak vrelo ľúbil, nemôže sa mu už ináč odvďačiť, ako verne prijať mŕtve jeho telo k večnému odpočinku. Nech mu je ľahká tá slovenská zem. Pamiatka jeho bude večne žiť vo vďačnom národe.“[1]  Nešťastie Štefánikovho nedokončeného návratu na rodnú zem charakterizoval jeden zo smútočných rečníkov na jeho pohrebe, evanjelický a. v. farár v Krajnom a rodinný priateľ Štefánikovcov, Michal Bodický ako obdobu Štefánika so starozákonnou postavou Mojžiša: „Zemi, uvidíš, ale nevejdeš do ní…“ Týchto iba niekoľko slov výstižne charakterizuje veľkú tragiku, drámu a nešťastie – pre Štefánika, pre jeho najbližších, pre celý slovenský národ, pre mladú Československú republiku!

Text: Ferdinand Vrábel

Foto: internet