Skalica na Slovensku – miesto prvej prísahy čs. vojakov

Ak by sa Vám zdalo, že spresnenie názvu mesta Skalica na Slovensku je nadbytočné, musím Vás vyviesť z omylu. Skalíc (Skaliek, Skál, Skalistého a pod.) je u nás na Slovensku a aj v Čechách, na Morave a v Sliezsku totiž strašne veľa. Asi aj preto, lebo popri úrodných nížinách a kvitnúcich záhradách naše krajiny pozostávajú zväčša z hornatých oblastí, zo skalnatých pôd, skalísk a brál. A pritom nejde len o priame opozitum Skalice na Slovensku v Skalici v Čechách, ale aj o ďalšie Skalice. Napríklad: Skalice u Znojma, Skalice u České Lípy, Skalice u Frýdku-Místku, Skalice pri Slapskej priehrade, Stříbrná Skalice, Skalice nad Svitavou, zámek Skalice na Šumave, Skalice (okres Hradec Králové) atď. Ospravedlňujem sa všetkým tu nespomenutým Skaliciam, ktorých je v bývalom Československu oveľa viac. Ale musíme len opakovane prejaviť svoj obdiv tým, ktorí do  pôvodne českej vlasteneckej piesne, potom československej a dnes českej hymny  (J. K. Tyl a F. Škroup) tak umne zakomponovali aj tie skaliny. Ony totiž symbolizujú nielen charakteristickú tvárnosť veľkej časti našich krajín, ale aj vytrvalosť a húževnatosť českého a slovenského ľudu, ktorý túto „kamenitú zem“ (J. Š. Baar) po stáročia svojou láskou ale hlavne tvrdou prácou nielen na Chodsku zúrodňoval a premenil ju (na mnohých miestach) na kvitnúci sad.

Skalica na Slovensku je jedno z najkrajších a aj historicky najvýznamnejších miest na Slovensku. Je mestom, kde sa po stáročia prejavovali najužšie väzby slovenského národa nielen so susednými Moravanmi, ale aj so vzdialenejšími Čechmi. Naplno sa to prejavilo začiatkom 20. storočia po vzniku Československej republiky.

Dávnu históriu mesta potvrdzujú vykopávky z doby hradištnej a aj jedna z najstarších cirkevných stavieb na Slovensku – románska rotunda s Juraja, pravdepodobne z prelomu 12./13. storočia.

Rotunda sv. Juraja

Skalicu v roku 1217 daroval panovník Ondrej II. potomkom pôvodne slovanského rodu Hunt-Poznanovcov, ktorý mal svoje korene v dobe Veľkej Moravy. Už od stredoveku cez slobodné kráľovské mesto Skalica (od roku 1372, keď mu mestské výsady udelil kráľ Ľudovít I. Veľký – neskorší svokor „lišky ryšavej“, kráľa Zigmunda Luxemburského) viedla dôležitá komunikácia medzi Uhorským a Českým kráľovstvom, aj keď nebola taká využívaná ako trochu južnejšia Česká cesta (Via regni Bohemiae) vedúca z Trnavy cez Senicu do Hodonína. Skalica bola v 15. storočí  popri Trnave aj jednou z najvýznamnejších bášt husitov na slovenskom území.

Pomník kráľa Ĺudovíta I. Veĺkého (1326-1382) pred farským kostolom  sv. Michala Archanjela

Ako v mnohých iných mestách na Slovensku, aj v Skalici pôsobili, alebo sa aspoň na kratší čas zastavili aj viaceré významné české osobnosti: J. A. Komenský, J. Dobrovský, F. Palacký, A. Jirásek a iní. Najvýznamnejšia kapitola v dejinách Skalice sa však začala písať v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia. Pôsobili tu mnohí významní národní buditelia; v miestnej Škarnicľovej tlačiarni vyšli stovky kníh, kalendárov a časopisov, bez ktorých si kultúrny život na Slovensku v uvedenom období nemožno vôbec predstaviť. V Skalici ako pôsobisku  Pavla Blahu sa  z iniciatívy pražského profesora T. G. Masaryka začal vydávať časopis Hlas, ktorého úloha pre politický, spoločenský, hospodársky a kultúrny pokrok Slovenska je ešte aj dnes v mnohom nedocenená.

Pomník Pavla Blahu (1867 – 1927), lekára,hlasistu, signatára Martinskej deklarácie a člena prvej Dočasnej vlády na Slovensku

A tak nie je vôbec náhoda, že po vzniku Československa, stala sa Skalica už 6. novembra 1918 prvým sídlom Dočasnej slovenskej vlády na čele s Vavrom Šrobárom, aj keď len na niekoľko dní. Bolo to však prvé mesto na Slovensku, kde vláda vecí prešla po dlhých stáročiach do rúk slovenského ľudu a kde ešte v ten istý deň na námestí pred budovou radnice skladali vojenskú prísahu prví československí vojaci na slovenskom území. V nasledovných bojoch o Slovensko mnohí z nich – Česi, Moravania aj Slováci padli. Na celom Slovensku ich najvyššiu obeť pripomínajú hroby, pomníky a pamätné tabule. Cez Hodonín Břeclav, Malacky a Holíč prichádzali do Skalice a neskôr aj ďalších miest na Slovensku  od 6. decembra 1918, československí legionári, sokoli, četníci a dobrovoľníci z Čiech aj Moravy, aby pomohli obsadiť slovenské územie, ktorého sa Maďarsko nechcelo dobrovoľne vzdať. Na slávnostnom zhromaždení za obrovského nadšenia prítomných Vavro Šrobár vyhlásil,  že sa československý štát dnes ujíma vlády na Slovensku a že s bratmi Čechmi spojili sme sa naveky, aby nikdy viacej cudzí národ, cudzia vláda nepanovali nad nami.

Pomnik obetiam prvej svetovej vojny

Pomnik obetiam druhej svetovej vojny

Vstup predstaviteľov československej vlády – prvej dočasnej vlády na Slovensko je začiatkom oslobodzovacích akcií v rámci ktorých zohrali najvýznamnejšiu úlohu legionári vracajúci sa z rôznych bojísk prvej svetovej vojny. Bez nich by sa najmä na jar 1919 počas útoku maďarských boľševikov územie Slovenska nebolo podarilo ubrániť. Je to jedna z najvýznamnejších kapitol podielu československých legionárov na vzniku a budovaní základov Československej republiky, na ktorú ani po deviatich desaťročiach nesmieme zabúdať.

Text a foto: Ferdinand Vrábel

Související odkaz:

http://www.vets.estranky.cz/clanky/sr—trnavsky-kraj/skalica