Neistá československá Bratislava
SITUÁCIA V BRATISLAVE
Samotný fakt, že k pripojeniu Bratislavy k novovzniknutej Československej republike došlo oficiálne až na nový rok 1919, teda tri mesiace po jej vyhlásení, nám čosi napovedá o komplikovanosti tohto aktu. Komplikovanosť po stránke politickej, vojenskej a aj kultúrnej. Samotnej Pozsony či Pressburgu, ako sa vtedy toto skoro 80-tisícové mesto nazývalo, sa do nového štátu akosi nechcelo. Hlavným dejiskom odporu boli prirodzene jeho obyvatelia. Ekonomické zázemie tvorili hlavne Nemci, ktorí sa považovali nielen za akých si pôvodných obyvateľov mesta, ale najmä za kultúrne najvyspelejšiu a etnicky tolerantnú časť mesta. Tento typický typ obyvateľa mesta na Dunaji je v literatúre opísaný ako „Kraxelhuber“.
Ako to v rozhovore pre denník SME opisuje literárny teoretik a historik Jozef Tancer: „(Kraxelhuber) rozprával veľmi škaredým nemeckým dialektom, jadrným, trošku vulgárnym a nemal veľké vzdelanie. Ten význam bol zo začiatku skôr negatívny, ale v medzivojnovom období sa na to začala nabaľovať taká nostalgia, ktorú si dodnes pestujeme. Obraz Prešporčana v cestopisnej literatúre je kombináciou viedenskej veselosti a bezstarostnosti s uhorskou vážnosťou a patriotizmom. Slovanský element chýba.„
Slovanský (Slovenský) element to mal naozaj ťažké a potvrdzujú to aj štatistiky. Sčítanie ľudu z roku 1910 ukázalo, že len 10 % obyvateľstva mesta hlási „slovanský“ jazyk ako svoj materinský. Pochopiteľné je sebavedomé správanie Maďarského obyvateľstva, ktoré zachytil katolícky kňaz, stúpenec čechoslovakizmu Karol Medvecký vo svojej publikácií Slovenský prevrat. Poukázal na to, že sa táto vrstva obyvateľstva správala, ako „vládnuci národ a ani na chvíľu im nenapadlo predpokladať, že by sa našla na svete moc, ktorá by ich štátne hranice naštrbila.“ A aj napriek značným rozdielom bolo práve odmietanie začlenenia Bratislavy do nového štátu spájajúcim prvkom jak nemeckej tak maďarskej časti obyvateľstva.
Už tu však môžeme badať zárodky česko-slovenskej vzájomnosti a spolupráce. Silnou stránkou počas policajných represií boli kontakty slovenských obyvateľov s vlastencami, ktorí sa uchýlili do rakúskej časti monarchie a tiež s českým národným hnutím. Z Bratislavy sa udržiavali najmä spojenia s pražskými a viedenskými kruhmi. Významnú úlohu v tom zohrávala Českoslovanská jednota, založená v roku 1896 v Prahe, ktorá umožnila vytvorenie dobrých vzťahov, porozumenia a spoločných cieľov medzi českými a slovenskými politikmi. Ako si na toto obdobie spomína slovenský básnik, národovec a neskorší tajomník Matice Slovenskej Štefan Krčméry: „Politickú orientáciu do československého štátu, mali sme bezpečnú. A zvesti mali sme vždy zavčasu pre blízkosť Viedne, kde sme mali Kornela Stodolu, Milana Hodžu a Ivana Dérera v stálom styku s českými poslancami.“
PREČO BRATISLAVA?
Každý si po pohľade na lokáciu Bratislavy, zvlášť z perspektívy rodiacej sa republiky, ihneď uvedomí význam tohto mesta. Bratislava nebola len bývalé hlavné a korunovačné mesto Uhorska. Bolo to tiež mesto s rozvinutým priemyslom a hlavne s mohutným prístavom ležiacim na druhej najväčšej rieke Európy Dunaji, ktorá je zároveň významná obchodná trasa. Okrem iného by bol Dunaj významný aj po strategicko-vojenskej stránke. Tvoril by prirodzenú hranicu a tým pádom aj prekážku pre maďarský revizionizmus.
Mesto si však okrem Maďarov, ktorých predstaviteľ predseda vlády Uhorska Mihály Károliy mu adresoval výzvu, „že sa ho nikdy nezriekne„, chcelo nárokovať dokonca aj Rakúsko. Politickí reprezentanti vnímali silné nemecké cítenie, obsiahnuté aj v prehlásení spoločenských organizácií, strán, profesijných združení atď. v ktorom sa a Alois Zalkai, zástupca meštianstva, vyjadril že: „Česi ani Slováci nemajú právo na toto mesto, patrilo stále k Uhorsku a bolo založené a rozvinuté uhorskými Nemcami.“ Nemeckí obyvatelia mesta dokonca prichádzali s návrhmi na vytvorenie „slobodného mesta“, enklávy po vzore Gdanska, ktorá by nepatrila nikomu.
Tomáš Garrigue Masaryk uznal čiastočne argumenty prehlásenia, no zároveň vyjadril mesiac po pripojení Bratislavy aj vlastný názor, keď vyhlásil: „Mesto Prešporok neprináležalo vlastne ani Maďarom, práve tak, ako nám. Je to nemecké mesto. My máme ale právo naň, lebo zázemie je slovenské. My potrebujeme bezpodmienečne Dunaj.“
Bratislava tak bola najmenej očakávaným hlavným mestom vôbec. Okrem vyššie spomínanej multietnicite a malom zastúpení Slovákov, bola Bratislava s výnimkou Štúrovho pôsobenia len málo napojená na modernejšie slovenské dejiny či povedomie. Typickou baštou slovenských národovcov bol Turčiansky sv. Martin (dnes Martin), kde sídlila Slovenská národná strana. O štatúte hl. mesta tiež usilovala Skalica, Nitra či Žilina, ktoré boli centrami silno slovensky zmýšľajúcich regiónov. No z dôvodov vyššie popísaných a kvôli faktu, že ani jedno z trojice miest nedosahovalo veľkosť a ani kapacitu Bratislavy, nakoniec padla definitíva. Prešporok bude československý.
CHLADNÉ MESIACE
Kľúčovým dňom pre celú operáciu sa stal 4. február 1919 kedy Vavro Šrobár, splnomocnenec pražskej vlády s plnou mocou pre správu Slovenska, prišiel vlakom zo Žiliny, kde bol jeho úrad dočasné umiestnený. Samotný Šrobár disponoval nielen pomerne veľkým úradníckym aparátom, technicky podobajúc sa „malým ministerstvám“, ale aj jeho samotné právomoci by sa dali prirovnať k možnostiam dnešných diktátorov, narábajúc s takmer neobmedzenou mocou. Mohol vytvárať nariadenia, vymenovávať a odvolávať úradníkov či v niektorých prípadoch aj vydávať rozkazy vojenským veliteľom a ich posádkam. A to všetko bez nutnosti zodpovedať sa komukoľvek – snáď len s výnimkou pražského Ministerstva financií, ktoré mu na jeho akcie poskytovalo peniaze.
Úradníci vedeli že sa musia poponáhľať – blížilo sa začatie rokovaní v Paríži a nepresunutie administratívy do Bratislavy, po dvojmesačnej anabáze v Žiline, by len viedlo k posilneniu povedomia Maďarov a značilo by neochotu kabinetu prísť do Bratislavy aj napriek zlej situácií. Len pripomeniem že o Slovensko sa pred februárom 1919 viedli ešte tuhé boje, ktoré len nachvíľu prerušila nóta francúzskeho plukovníka Ferdinanda Vixa až z 20. marca 1919 o vytýčení novej demarkačnej čiary zasahujúc dnešné územie severného Maďarska.
Z pamätí Štefana Janšáka, ktorý bol vedúci úradu podobajúceho sa na ministerstvo stavebníctva vieme, že cestu sprevádzali obavy odrážajúce sa do bezpečnostných opatrení. Ako si zapísal: „Pomery boli ešte natoľko neisté, že sme sa obávali ozbrojeného útoku na vlak. Preto vo vzdialenosti asi pol kilometra pred nami išla stará lokomotíva, určená na vyradenie. V prípade, že by niekde na trati bola narazila na mínu, mala nám zachrániť život.“
Zorganizovať však príchod reprezentantov československej moci do mesta, ktoré nebolo ani len z tretiny slovenské sa nieslo v situácií, ktorá hraničila s groteskou. Na stanici ich síce privítal župan Samuel Zoch, plk. Riccardo Barreca s dôstojníkmi, šéf bratislavskej polície kpt. Richard Brunner. Bol tu dokonca aj Štefánikov pobočník Ferdinand Písecký, syn T. G. Masaryka Jan Masaryk a z Pešti prišiel tiež vyslanec Milan Hodža. No po prvotnom malom úspechu keď na nátlak slovenského župana Samuela Zocha sľúbili účasť všetky významné inštitúcie, sa však začali kvôli nesúhlasu s priebežnými krokmi župného úradu (ako zákaz distribúcie niektorých novín a časopisov, zatvorenie univerzity a pod.) postupne odstupovať. Železničiari a poštári dokonca začali štrajk a došlo aj k sabotážnym akciám. Uvítací ceremoniál nakoniec ako tak zachránili len sokoly, na rýchlo zorganizovaný hlavne z Moravy a niekoľko ľudových súborov.
Zo spomienok Vavra Šrobára: „Už presťahovanie našej slovenskej vlády zo Žiliny do Bratislavy sa nedialo hladko… Vedomý si politickej a psychologickej dôležitosti usadenia vlády v Bratislave, trval som neústupne na presťahovaní a vlastne proti vojenského velenia previedol som 4. februára 1919 slovenskú vládu do Bratislavy. Bratislava prijala nás chladne a nepriateľsky. Skoro som videl, že maďarské obyvateľstvo chová pevné nádeje na návrat Slovenska k Maďarsku.“
Samotný odpor obyvateľov dosiahol vrchol počas manifestačného stretnutia obyvateľov 12. februára, ktoré malo prijať memorandum o uhorskej príslušnosti Požone. Skončilo sa prestrelkou na dnešnom námestí SNP, zrejme pred starou tržnicou, medzi obyvateľmi a československými vojakmi (námorníkmi, legionármi a sokolmi) s tragickými následkami (8 mŕtvych a 92 zranených) a okamžitým vyhlásením stanného práva. Tieto udalosti sa stali známe ako „Krvavá streda“ a túto smutnú udalosť pripomína pamätník na cintoríne Slávičie údolie. Okrem iného, maďarská časť obyvateľstva vyvesovala Maďarské zástavy a vyhlasovala správy o skorom obsadení mesta maďarskými jednotkami z Petržalskej strany. Petržalka, po úspešnom obsadení mesta, sa teda stala ďalšou dôležitou výzvou, ktorú musela mladá republika riešiť.
POSLEDNÉ ÚZEMIE
Nutnosť pripojiť Petržalku k novej republike bola známa nielen francúzskej vojenskej misií ale určite prirodzene napadla aj Vavra Šrobára, ktorý sa na túto síce veľmi rozvinutú, ale charakteristikou stále dedinu, pozeral cez okná svojej pracovne na Dunaji – v dnešnej budove filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Strategicky sa tento pás zeme javil ako predmostie nového politického centra Slovenska. Bez neho, by jednak nikdy nebol naplno využitý potenciál Dunaja ako obranného valu, a jednak by mesto bolo pod neustálou hrozbou delostrelectva a rýchleho dobytia.
Z myšlienok pplk. Rudolfa Kalhouse, člena mierovej delegácie v Paríži, si vieme predstaviť dôležitosť Petržalky z vojenského hľadiska: „Ačkoli hlavní tok Dunaje je nejsilnější části naši hranice, nechrání přece ani Komárno ani Bratislavu před náhlým přepadem. Obzvláště Bratislava jako středisko železnic, přístaviště a důležitý přechodní bod je vstálém nebezpečí, že buď padne v několika hodinách do rukou nepřítele, nebo bude zničena nepřátelskou palbou. Ponechati tento důležitý strategický bod v dosahu nepřátelských pušek je chybou, kterou s vojenského stanoviska nelze omluviti. Tok Dunaje tvoří v celé své délce prvotřídní strategickou překážku a umožňuje nám čistě defensivní, s předmostími však i ofensivní obranu…“
Na spoločenskú situáciu zas spomína Vavro Šrobár: „Maďarskí vojaci v Petržalke lapajú našich robotníkov a prekážajú im chodiť do práce v Bratislave, aby vynútili zastavenie fabrík a aby rozmnožili nepokoje a nezamestnanosť.“
Predtým než sa však mohli oči zamerať na Petržalku, riešila vláda inú, omnoho závažnejšiu vec. Maďarský prezident Mihály Károlyi v marci abdikoval a následne bola vyhlásená Maďarská republika rád vedená komunistickou vládou Bélu Kuna, ktorá sa zameriavala na revolučnú vojnu, dúfajúc v pomoc od sovietskeho Ruska a proletariátu susedných krajín. Začali budovať novú Červenú armádu a jednoznačne odmietli prijať vyššie spomenutú Vixovu nótu. Následne dobre vyzbrojená 100-tisícová Červená armáda, zastihla Čechoslovákov nepripravených keď prešla 21. mája do protiútoku.
Československé jednotky boli vytlačené od Salgótarjánu a Miškovca a postupovali na sever. Po takmer mesačnom ozbrojenom konflikte s maďarskou Červenou armádou bolo československé vojsko zatlačené späť na východiskové pozície, teda na pôvodnú demarkačnú líniu, a boje sa presunuli na územie dnešného Slovenska.
V noci z 29. na 30. mája 1919 zreorganizované a dobre vyzbrojené maďarské vojsko zahájilo tzv. severnú výpravu – útok na Slovensko. Do 10. júna 1919 zatlačilo československé jednotky za líniu východne od miest Komárno – Nové Zámky – Zlaté Moravce – Nová Baňa – Banská Štiavnica – Zvolen – Tornaľa – Košice a Slovenské Nové Mesto.
Situácia na strednom úseku bojov bola omnoho zložitejšia. Československé jednotky utrpeli viacero vážnych porážok v bojoch s maďarskou Červenou armádou. Do polovice júna 1919, po obsadení Košíc a Prešova, maďarské jednotky prenikli pri Bardejove až k slovensko-poľskej hranici. Práve kvôli týmto neúspechom a určitej náklonnosti talianskeho velenia k Maďarom, v tomto kritickom čase pre československé vojsko na Slovensku bolo talianske velenie nahradené francúzsko-československým velením.
Spomienky Vavra Šrobára nám ukazujú zložitosť situácie: „Dňa 18. júna večer o 10. hod vstúpil do mojej izby gen. Mittelhausser a žiadal ma, aby som sa nevyzliekal a odišiel s vládou z Bratislavy do Trenčína, alebo do Brna, pretože naši práve ustúpili od Nových Zámkov a cesta na Bratislavu je pre Maďarov voľná. Pýtal som sa: ‚Či niet žiadnej pomoci zastaviť postupujúcich maďarských vojakov ?‘ ‚Nie!‘ odpovedal generál… ‚Ale však je tu posádka, pošlite ju na front!‘ ‚A smiem ?‘ Pýta sa generál. ‚Áno.‘ Celá posádka bola rýchle pripravená do polnoci k odchodu a odišla na front. Uvažoval som o našej situácii v meste.
Mal som k dispozícii len pár vojakov na stráži, ktorí stáli na moste cez Dunaj. Na druhom brehu v Petržalke stáli boľševici a v meste samom bolo 20.000 organizovaných robotníkov – boľševikov a boľševicky orientovaných maďarských a nemeckých sociálnych demokratov, ktorí očividne čakali na príchod Maďarov. Keby sa tí vzbúrili, bol by osud Bratislavy spečatený a celá vláda by visela na kandelábroch… Teraz som videl, že československá vláda je v Bratislave vydaná na milosť a nemilosť… ‚Viete čo?‘, hovoril som Brunnerovi, ‚zoberte ihneď po Bratislave 1000 ľudí, špičky spoločnosti a predné osobnosti mesta a pošlite ich ihneď s eskortami do Luhačovíc, Terezína a Josefova ako rukojemcov. Začnite ihneď, do rána musí byť všetko prevedené.‘ Brunner vykonal pečlive môj rozkaz. A keď som ráno išiel prechádzkou cez mesto, všade bol mŕtvy pokoj.„
Až nová francúzska vojenská misia pod velením Maurica Pellého dokázala situáciu zastabilizovať a opäť dobiť stratené územia. Po pozitívnych správach z frontu prišla 11. augusta 1919 dobrá správa aj z Paríža – Petržalka a jej územie boli oficiálne uznané ako súčasť Československa.
AKCIA SOKOLOV
Po rumunskej ofenzíve a úspechoch československého vojska sa začala rúcať nielen Červená armáda ale aj politická situácia v Maďarsku. Béla Kún bol nahradený admirálom Miklošom Horthym ktorý sa dal do pozície regenta Maďarského Kráľovstva. Práve túto pauzu a chaos chcelo využiť vrchné velenie nášho vojka k rýchlemu pripojeniu Petržalky, stále obsadenej a dobre bránenej maďarským vojskom.
Samotný plán obsadenia Petržalky vypracoval veliteľ západnej armádnej skupiny, francúzsky generál Mittelhauser, na pokyn generála Pellého. Rozhodlo sa, že Petržalka bude obsadená rýchlym útokom, čím boli Maďari postavení pred hotovú vec. K obsadeniu došlo 14. augusta 1919, teda tri dni po oficálnom uznaní československých nárokov, o 02:00 hodine za bezmesačnej noci (rozkaz č. 6261/op. z 13. augusta 1919). Operáciu viedol vojenský veliteľ Bratislavy, francúzsky podplukovník Jean Pierre Brau, a vykonali ju štyri prápory Stráže slobody.
Takto si na plánovanie operácie spomína Vavro Šrobár: „…Generál Mittel (Mittelhauser), ako mu rázne po vojensky hovorili vo vojne vo Francii a tiež potom u nás na Slovensku, až do konca júna stále sa ma pýtal, čo by som chcel k narodeninám. Len tak žartom hovoril som, že by som najradšej chcel predmostie z Bratislavy, aby naše delá mohli ovládať rozhranie Rakúska, Maďarska a Československa a aby celý (Starý) most bol náš. Mal som na mysli hlavne ovládanie Dunaja. Generál Mittel ani neodpovedal a deň pred mojimi narodeninami (9. 8. 1867) predložil mi hotový plán obsadenia Petržalky a všetko bolo na minútu a na muža vypočítané, a najviac dobrého Mittla pri tom trápilo, že darček ten musel sa o niečo opozdiť, poneváč ten deň bola príliš mesačná noc. Museli sme počkať na 12. augusta…“
Obsadenie Petržalky prebehlo na dvoch miestach. Vybraní spoľahliví členovia Sokola sa bosí, vyzbrojení iba granátmi, preplazili na druhú stranu mosta, kde prestrihali káble, aby znemožnili jeho vyhodenie do vzduchu, a zajali maďarské stráže. Po ich odzbrojení prešli cez most do Petržalky dva prápory Stráže slobody (II. prápor 2. pluku a III. prápor 1. pluku). Súčasťou akcie bola aj preprava československého vojska pontónmi pri dnešnom internáte Družba v katastri obce Karlova Ves. II. prápor 1. pluku Stráže slobody odzbrojil maďarskú posádku pri Pečnianskom lese a postupoval popri Dunaji smerom k mostu. Zneškodnenie maďarskej posádky v Petržalke prebehlo rýchlo a bez jediného výstrelu. Väčšina z 12 maďarských dôstojníkov a 120 vojakov spala (podľa Šnejdárka to bolo „300 maďarských vojakov s boľševickými hviezdami„) a československé vojsko ich bez problémov zajalo. Je nutné dodať že táto vojenská operácia, bola poslednou akciou vojenského konfliktu medzi Československom a Maďarskom v rokoch 1918-1919.
ZÁVER
Po pripojení Bratislavy do novej demokratickej republiky, zakúsilo toto mesto rozmach akým boli jeho obyvatelia svedkami naposledy za Márie Terézie. Okrem otvorenia slovenskej univerzity, divadla či múzea prišlo prirodzene aj na stavebný boom, ktorý pretvoril charakteristiku mesta. Konečne sa začali uchycovať prvé zárodky slovenskej mestskej inteligencie.
Tento vzťah bol však aj opačný – mesto svojím priemyslom a svojou polohou tento dlh republike splácalo. Stalo sa dôležitou zastávkou riečnych obchodných trás, a pomohlo tak československému priemyslu dosahovať svoj potenciál.
Na druhej strane rieky sa potvrdil aj význam Petržalky ako prvého predmostia obranného valu. Josef Šnejdárek dal vybudovať v 30. rokoch hneď niekoľko obranných bunkrov a Petržalka sa mala stať jedným z prvých bojísk obrannej vojny proti nemeckej či maďarskej agresií. Jej strategický význam potvrdil aj nemecký krok po Mníchovu, kedy si ju ako nástupnú oblasť nechal Hitler pripojiť k svojej ríši.
text: Ján Vachaľ
foto: VÚA-VHA Praha, dobrenoviny.sk
Zdroje:
- Čaplovič, Miloslav: Boje o Slovensko s maďarskou boľševickou Červenou armádou, apríl-júl 1919, www.vhu.sk
- Dr. Šrobár, Vavro: Čo znamenal vpád Bélu Kuna pre nás a pre Maďarov. In: Vpád maďarských boľševikov na Slovensko v roku 1919. Ed. A. Pogorielov a J. Zimák (G. A. Bežo, Trnava 1936).
- Jancura, Vladimír: Ako sa Prešporok stával Bratislavou, www.pravda.sk
- Kalinová, Barbora: O Prešporku písal aj Hans Christian Andersen. Bolo to mesto pôžitku, www.bratislava.sme.sk
- Krajčovičová, Natália: Slovensko na ceste k demokracii. Historický ústav SAV, Bratislava 2009.
- Luther, Daniel: K vývinu česko-slovenských vzťahov v Bratislave (1918-1945). In: Slovenský národopis, 66(3), 2018, strany 303-317.
- Luther, Daniel: Česi a počiatky etnickej transformácie Bratislavy (Historicko-etnologický exkurz). In: Národopisná revue, 1/2003, ročník XIII, 11.
- Tišliar, Pavol; Kačírek, Ľuboš: Petržalka v rokoch 1919-1946. Bratislava, 2014.
- Vrzgula, Monika: Ako sa Bratislava stala hlavným mestom Slovenska, a pritom všetci boli proti, www.svet.czsk.net