O pomníkoch v etnických a politických zápasoch 2. část
O prístupe niektorých slovenských verejných činiteľov i predstaviteľov kultúry k pomníkom svedčia aj udalosti a zlomyseľná kampaň okolo novopostaveného pomníka generála Milana Rastislava Štefánika v Bratislave plná nechutných urážok, vulgárnych protičeských a dokonca aj antisemitských útokov.[1]„ Slovenskosť je dokonca už aj explicitne potlačená ako v prípade sochy M. R. Štefánika, ktorému zakrátko na nábreží Dunaja pripíšu rolu letca v službách českého leva. Ba čo v službách – v otroctve, veď lev nad Štefánikovou hlavou ochraňuje labou erb prvej ČSR, čo nie je zrozumiteľné iba ignorantom a hlupákom. Vyznávači páchnucej mŕtvoly čechoslovakizmu už budú mať svoje kultové miesto rovno pred novostavbou Slovenského národného divadla. Možno by som im to aj veľkoryso a multikultúrne priznal, keby sa raz táto hŕstka odrodilcov vyzbierala na rovnako vysoký slovenský dvojkríž a v rámci zbližovania národov by presadila jeho osadenie na Staromestskom námestí v Prahe, možno na mieste, kde kedysi strhli mariánsky stĺp…“[2]
Čo by si asi o týchto slovách pomyslel a čo by na to asi tak povedal samotný Štefánik? Presne nevedno, ale pri jeho výbušnej a cholerickej povahe, by možno ani nezostalo len pri slovných argumentoch… Excelentný komunistický novinár a ostrý kritik horlivých stúpencov jednotného československého národa za prvej republiky Laco Novomeský, s ktorého všetkými názormi nemožno ani zďaleka súhlasiť (však zostal presvedčeným komunistom ešte aj po roku 1968), o Štefánikovi napísal takúto veľmi presnú charakteristiku: „…Slovenský vlastenec, pofrancúzštený citom, zmýšľaním i občianstvom. Prívrženec jednoty Slovákov a Čechov ako slovenskej existenčnej potreby – Čechoslovák – s náruživým odporom proti horlivosti československých zjednocovateľov. Odporca československého zjednotenia, ktorý však nedovoľuje utvorenie samostatných slovenských jednotiek so slovenskými dôstojníkmi, a prikazuje spoločnú službu v jednotnej armáde. Odporca slovenského separatizovania sa, ktorý však úzkostlivo dbá na to, aby Slováci v zahraničnom odboji vynikali pri Čechoch odvahou a húževnatosťou, keď nemôžu vyniknúť množstvom, a tak si zaslúžili meno a miesto v tomto zápase. Dôsledný prívrženec slovenskej účasti v oslobodzovacom boji, ktorý však hovorí po amerických zhromaždeniach po česky, alebo neváhal by nechať odboju len české označenie, aby nekomplikoval vec, ktorá stála v tých časoch ponad všetky národné odlišnosti. Slovenský národovec – načo vypisovať, ako je oddaný citom i činom svojej trojmiliónovej fajte? – avšak tým istým citom a takými istými húževnatými činmi je oddaný aj Srbom, Čechom, najviacej Francúzom… Každý si môže Štefánika prisvojiť: konzervatívec i pokrokár, veriaci i bezbožník, šovinista i protinacionalista, Čechoslovák i separatista, keď pri dobrej vôli spočinie na vonkajšom vzhľade jeho činov a na literách jeho slov… Slovenského patriota zavrhuje Francúz Štefánik., odrodilého svetoobčana jeho národné povedomie. Nacionálny egocentrizmus popiera jeho svetovosť, proti svetáckosti polemizuje jeho horúci vzťah k Slovensku. Čechoslováctvu odporuje jeho dôraz na svojráze a odlišnosti Slovákov a Čechov, slovenskému čechofóbskemu separatizmu zas prízvuk, ktorý kládol na osudovú spolupatričnosť oboch národov. Reakčnú regresívnosť pranieruje jehopokrokárstvo; zasmušilých pokrokárov zas jeho konzervatívnosť. Katolíckej neznášanlivosti môže prekážať jeho protestantstvo, evanjelickúúzkoprsosť popiera tým, že prvý začal styky nového štátu s Vatikánom…“[3]
Ničím neopodstatnené útoky na Štefánikov pomník v Bratislave, petícia proti jeho postaveniu a umiestneniu, množstvo zavádzajúcich článkov o hrdinovi nie v leteckej kombinéze, ale „v montérkach“ (!) a súčasne zamlčujúcich, že Štefánik má na Slovensku, okrem iného napríklad v Trenčíne, Komárne a aj v samotnej Bratislave dnes už aj množstvo sôch a búst v generálskej uniforme, protestné zhromaždenie v Bratislave proti inštalovaniu sochy – to všetko namiesto vďaky predovšetkým generálovi Štefánikovi a potom tým, ktorí sa o obnovu pomníka zaslúžili nielen svojím dlhoročným úsilím ale aj finančnými príspevkami, hovoria názorne o vnímaní a znalosti vlastných dejín organizátormi týchto kampaní.
Napriek tomu všetkému nábrežie Dunaja pred novým Slovenským národným divadlom v Bratislave zdobí od 4. mája 2009 dôstojný pomník generálovi Milanovi Rastislavovi Štefánikovi, popri Tomášovi Garrigue Masarykovi a Edvardovi Benešovi ďalšiemu členovi trojhviezdia zakladateľov Československej republiky.[4]
Vzhľadom nato, že sa v súvislosti s pripravovaným odhalením Štefánikovho pomníka vyskytli aj dosť nechutné kampane proti tomuto dielu, nebude na škodu pripomenúť niekoľkými slovami symboliku tohto pomníka. Treba pochváliť iniciatívu Nadácie Milana Rastislava Štefánika, ktorá nato včas pamätala a pripravila v tejto súvislosti aj dvojstránkový propagačný materiál, ktorý okrem vizualizácie pomníka vysvetľuje aj jeho symboliku. Z textu tohto materiálu uvádzam najdôležitejšie časti:…“ Štefánik je stvárnený ako letec v uniforme, v akej prilietal do oslobodenej vlasti. V tejto podobe pripomína národu jeho aktívny boj zaslobodu a vytvorenie ČSR, prvého slobodného, spoločného a demokratického štátu Slovákov a Čechov. Jeho predsunutá pravá noha na soche naznačuje vykročenie vpred do novej budúcnosti. Listina, ktorú drží v pravej ruke je symbol dobrej správy, ktorú prinášal (Pittsburská dohoda?). Uniforma pilota pripomína tiež jedinečnosť v tom čase rozvíjajúceho sa letectva… Mohutný pylón, ktorý stojí za Štefánikom symbolicky pripomína armádu legionárov, z nich niekoľko tisíc padlo aj pri oslobodzovaní Slovenska. Lev umiestnený na vrchu pylónu nie je lev heraldický, ale znak légií, ktorý navrhol sám Štefánik. Je to symbol odvahy, statočnosti a nebojácnosti. Predná noha leva položená na štátnom znaku naznačuje pripravenosť legionárov brániť nový štát … Znovupostavenie pamätníka považujeme za akt historickej spravodlivosti oproti Štefánikovi a tiež ako spomienku na vznik našej štátnosti v rámci ČSR. Je to tiež znak odmietnutia mníchovského diktátu i viedenskej arbitráže, ktoré podnietili postupnú likvidáciu tohto pamätníka.“
Okrem pamätníka M. R. Štefánika v Bratislave bola jeho najväčším pomníkom mohyla na Bradle, dielo Dušana Jurkoviča z roku 1928.Za prvej ČSR bola mohyla starostlivo opatrovaná – navštevovali ju štátnici a vojenskí hodnostári. Aj v časoch vojnového slovenského štátu na nej vždy 28. októbra zaviala československá zástava. V roku 1939 sa na spomienku 20. výročia Štefánikovej smrti chystal na Bradlo aj predseda vlády Vojtech Tuka, ktorý tu chcel predniesť slávnostnú reč. Výbor na prípravu osláv však poslal do Bratislavy protest, v ktorom uvádzal, že nemôže prevziať zodpovednosť za priebeh osláv a Tukovu bezpečnosť a žiadal, aby rečníka vymenili. V predvečer osláv štyria občania Košarísk – Štefánikovho rodiska – vyvesili pred vchodom na mohylu tabuľu s nápisom: „Kto si rúcal to, čo Štefánik budoval, nevkroč sem, lebo toto miesto pre každého Slováka sväté!“ A Tuka neprišiel…
Ako som uviedol, aj dnes sa pohrobkovia Tuku k Štefánikovi hlásia a jeho dielo síce už nebúrajú, ale aspoň dehonestujú zásluhy Československa o emancipáciu slovenského národa.[5] Je totiž mimo akejkoľvek diskusie, že ČSR – náš spoločný štát, potrebovali Slováci oveľa viac ako Česi a aj im pomohla podstatne viac ako Čechom, ktorí by aj bez neho boli bývali úspešne pokračovali vo svojom príspevku do obohacovania kultúrnych dejín Európy i celého sveta, zatiaľ čo Slováci by už boli by na tom celkom iste podstatne horšie.[6]
Text: PhDr. Ferdinand Vrábel, Bratislava, e-mail: fvrabel@seznam.cz
Foto: autor, archiv autora
[1] Je príznačné, že články, aforizmy a posmievačné básničky, v ktorých sa útočí na podobu Štefánikovej sochy, Čechov a leva (lőwy!) vyšli aj v rôznych vážne sa tváriacich periodikách či letákoch a stali sa námetom aj pre karikatúry. V letáku – výzve občanom pod Bradlom, rodákom M. R. Štefánika, sa ocitla aj nasledovná „poézia“ : „Lev pred SND. Nech si vrčí doma v Prahe/ pred kasárňou pri búde/ na nás lev, lion či lőwy/ – viac už revať nebude!… Nech sa vráti – naspäť domov/ od Dunaja spod Tatry/ zviera s letcom pred kultúru/ – nikde v svete nepatrí!!!“ Leták, tento „skvost“ novodobej propagandy v goebbelsovskom štýle má aj takéto pasáže: „Štefánikovi patrí najvyššia úcta – nie almužna pod zvieraťom!“ alebo „Viete si predstaviť pred pražským národným divadlom pylón s nemeckou orlicou a pod ňou Masaryka v montérkach?! Toto naozaj žiadny komentár nepotrebuje, veď porovnávať vzťah Čechov a Nemcov so vzťahom Slovákov a Čechov, nemeckú orlicu s legionárskym levom, alebo leteckú kombinézu s montérkami, to si vyžaduje naozaj len úplné zatmenie zdravého rozumu.
[2] KRIŽKA, T. Poviazaný Guliver. In: Kultúra. Dvojtýždenník závislý od etiky, roč. 12, 2009, č. 7, s. 1. Stačí aj krátky úryvok, aby si každý o takejto „etike“ urobil dostatočne jasný názor. Viacero publicistov a aj samotná súkromná Nadácia Milana Rastislava Štefánika, ktorá sa o obnovenie bratislavského pomníka najviac zaslúžila, poukázali na to, želev umiestnený na vrchu pylónu nie je lev heraldický, ale znak légií, ktorý navrhol sám Štefánik. Je to symbol odvahy, statočnosti a nebojácnosti. Predná noha leva položená na štátnom znaku naznačuje pripravenosť legionárov brániť nový štát… a ten bol aj štátom Slovákov. Ale to sa už čitateľ Kultúry nedozvie.
[3] V recenzii dvojzväzkového zborníka dokumentov o Štefánikovi, ktorý redigovali: Š. Osuský, B. Pavlů, L. Bartušek, J. Smrek. Vydal L. Mazáč v Prahe 1938. NOVOMESKÝ, L. Pri pomníku známeho vojaka. In: Publicistika zväzok IV, 1938-1944, Slávnosť istoty, Výber zo statí a príspevkov o kultúre a umení 1938 – 1944, Nakladateľstvo Epocha, Bratislava 1970, s. 163 – 165. Vyšlo pôvodne: In: Elán IX (1938-1939), č. 4, december 1938, 3 – 4, Pavel Havran.
[4] HRONSKÝ, M. – ČAPLOVIČ, D. (zost.) M. R. Štefánik — organizovanie a štátotvorná úloha československých légií. In: Generál Dr. Milan Rastislav Štefánik – vojak a diplomat. Zborník príspevkov a materiálov z vedeckej konferencie v Bratislave 4. a 5. mája 1999. / Vojenský historický ústav, Bratislava 1999, s. 38 – 56.
[5] Celkom zabudli, alebo vôbec nepoznajú ani Štefánikov známy výrok: „Zvíťazíme, ak budeme my Česi a Slováci, vždycky po boku. Keď sa podarí niekomu nás rozdvojiť, potom bude s nami zle. V jednote je sila. Prvou zásadou nášho boja je jednota a svornosť. To si, bratia, pamätajme.“
[6] Spoločné úseky našich dejín, podobný osud Čechov a Slovákov a mnohé ďalšie paralely spôsobili, že rošády s pomníkmi sú charakteristické aj pre Českú republiku. Napríklad aj v Holešove na Morave.
