K 100. výročiu tragickej smrti generála Milana Rastislava Štefánika

„Letadlo kleslo k rozvoněné zemi,
kde v květech z ocele pták dokonal.
Nesmírný děs proletěl srdci všemi. 
Svobodnou vlastí kráčel prvý velký Žal.“

Z básne Quida M. Vyskočila Ikarův pád.

Brigádny generál Francúzskej armády a generál in memoriam Ozbrojených síl Slovenskej republiky PhDr. Milan Rastislav Štefánik je jednou z najvýznamnejších osobností v dejinách slovenského národa. A nielen slovenského, ale aj českého, veď okrem toho, že Štefánik bol všeobecne uznávaným vedcom – astronómom, bol aj politikom, diplomatom, významným žiakom a spolupracovníkom profesora a nášho prvého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, spolutvorcom a vojenským organizátorom československých légií. Významne tak prispel k vytvoreniu spoločného štátu oboch našich národov^[1] – Československej republiky v roku 1918. Žil krátko – necelých tridsaťdeväť rokov (*21. 7. 1880 – †4. 5. 1919), ale vykonal dielo za celé generácie našich vlastencov. Tragická smrť 4. mája 1919 Štefánikovi zabránila v tom, aby po účasti na rôznych bojiskách vojny i na diplomatických rokovaniach v cudzine dokázal svoje schopnosti a lásku k svojmu národu aj svojou aktívnou účasťou v bojoch na Slovensku v prvom polroku 1919 a potom pri budovaní československej štátnosti.

Vlasť očakávala návrat svojho syna pôvodne už 2. mája 1919. Let sa nakoniec uskutočnil 4. mája a Štefánikovo trojmotorové bombardovacie lietadlo – dvojplošník Caproni série 450 s označením Ca. 11 495 vzlietlo z Campo Formido pri Udine ráno po 8. hodine. Namiesto veľkej slávy a uvítania svojho hrdinu však národ čakal ťažký šok a dlhotrvajúci smútok. Slovenský denník v utorok 6. mája na prvej strane zarámovanej čiernym obrubníkom veľkými čiernymi písmenami oznamoval: „Minister Štefánik mrtvý! Priletel aeroplánom z Italie na Slovensko. Pri Bratislave zrútil sa s lietadlom a padol mrtvý… Celý slovenský národ oplakáva svojho hrdinu.“ A ďalej: „S ustrnutím a nevýslovným žiaľom oznamujeme Slovensku strašnú správu, že najvzácnejší jeho hrdina, slávny syn republiky Československej, radosť a pýcha každého slovenského srdca, náš minister vojny dr. Milan Rastislav Štefánik nie je viac medzi živými… Strašlivý, neľútostný osud! Doprial mu prežiť a prekonať všetky hrôzy a nebezpečenstvá vojny, v ktorej toľkoráz bez bázne nasadil svoj život pre našu slobodu na miestach najviac ohrozených a dal mu doletieť do rodnej milovanej zeme. Ale túto zem uvidel iba v hmlách z orličej výšavy – lebo prvý dotyk tejto zeme doniesol mu smrť… Nemohol sa ani potešiť pohľadom na svoj oslobodený národ, nebolo mu dané vypočuť ani len jedno slovo horúcej vďaky národa za obdivuhodnú, v pravom slova zmysle hrdinskú činnosť. Krutou hrou živlov zrazený bol k zemi, ako orol v najpyšnejšom rozlete, v najplnšom rozvití svojich síl. A slovenská zem, ktorú náš veľký štátnik tak vrelo ľúbil, nemôže sa mu už ináč odvďačiť, ako verne prijať mŕtve jeho telo k večnému odpočinku. Nech mu je ľahká tá slovenská zem. Pamiatka jeho bude večne žiť vo vďačnom národe.“

Ako nešťastie Štefánikovho nedokončeného návratu na rodnú zem charakterizoval jeden zo smútočných rečníkov na jeho pohrebe, evanjelický a. v. farár v Krajnom a rodinný priateľ Štefánikovcov, Michal Bodický? Uviedol paralelu Štefánika so starozákonnou postavou Mojžiša: „Zemi uvidíš, ale nevejdeš do ní…“ Koľká tragika sa ukrýva v tých niekoľkých slovách, aká dráma a nešťastie – pre Štefánika, pre jeho najbližších, pre celý slovenský národ, pre mladú Československú republiku!

Uplynulo len niekoľko rokov od tejto tragickej leteckej havárie a niektorí politici a publicisti – hlavne zo slovenského autonomistického tábora vedeného Andrejom Hlinkom (ale našli sa jednotlivci s podobnými názormi aj v Čechách) začali Štefánikovu smrť zneužívať v záujme svojich politických cieľov. Spočiatku nikoho ani len nenapadlo, že by nešlo o letecké nešťastie, len o niekoľko rokov prichádzali rôzni „svedkovia“ s tými najfantastickejšími hypotézami, podľa ktorých vraj nešlo o nehodu, ale o samovraždu, či oveľa častejšie o atentát, úmyselné odstránenie Štefánika. Pád lietadla nemalo spôsobiť nepriaznivé počasie a letové vlastnosti stroja Caproni, ale úklady – úmyselné poškodenie stroja, ale najčastejšie sa tvrdilo, že išlo o streľbu z ktorej boli raz obviňovaní Maďari a inokedy – a to oveľa častejšie vojaci českej národnosti. Vyskytli sa dokonca aj také tvrdenia, že Štefánik pád lietadla prežil a zastrelili ho až na zemi…

Autonomistickému táboru – ľudákom spočiatku prekážalo Štefánikovo česko-slovenské zameranie, to, že bol nielen blízkym spolupracovníkom Tomáša Garrigua Masaryka a Edvarda Beneša, ale aj spoluzakladateľom Československej republiky a organizátorom československého zahraničného vojska – československých légií, ktoré boli hlavným pilierom spoločného štátu Čechov a Slovákov. Až neskôr v prudkých politických turbulenciách a straníckych zápasoch o postavenie Slovenska v Československu autonomisti pochopili, že postavu Štefánika môžu využiť vo svojich snahách o slovenskú autonómiu a tak sa ho snažili – často až násilne – využiť či zneužiť pre tieto svoje politické zámery.

Politický a spoločenský denník Slovák už celkom inak písal 4. mája 1939: „Hneď po … tragédii smrť M. R. Štefánika nebola pre slovenský národ tajnosťou. Vedel, že to nebola nešťastná náhoda, ale zločinne, plánovite a do detailov pripravená vražda…“ Zaujímavé, Slovák to vedel až v roku 1939, zatiaľ čo v máji 1919 sa o nijakom podozrení ani nezmienil. Pokiaľ ide o Štefánika, začalo sa najviac písať o tom, že jeho tragická smrť nebola náhoda, ale atentát a že sám Štefánik bol stúpencom slovenskej autonómie. Pravda, toto tvrdenie bolo v príkrom rozpore s činnosťou Štefánika aj s jeho známymi postojmi, preto sa to rôzni vykladači snažili prispôsobiť potrebám autonomistického hnutia. Tento proces vyvrcholil medzi autonomistami a ľudákmi samozrejme v rokoch 1939–1944 (v roku 1945 sa však už tejto téme venovať nemohli…), keď sa tvrdilo, že Hlinkova garda a Slovenská armáda plnia ideový odkaz Štefánika. Tieto tvrdenia zosilneli najmä po tom, ako sa Slovensko zapojilo do vojny hitlerovského Nemecka proti Sovietskemu zväzu, keď sa pripomínal boj československých legionárov s boľševikmi a Štefánikov ostro kritický prístup k boľševizmu. To, že Štefánik bojoval aj proti Nemcom sa už samozrejme nepripomínalo.

Letecké nešťastie, pri ktorom Štefánik a jeho traja talianski sprievodcovia (dvaja letci – poručík Giotto Mancinelli-Scotti a seržant Umberto Merlini a mechanik-rádiotelegrafista vojak Gabriele Aggiusti – zahynuli, sa viackrát vyšetrovalo. Bolo to samozrejme hneď v máji 1919 členmi talianskej vojenskej misie na Slovensku a potom veľmi dôkladne najmä v roku 1927 československou stranou. Správu z tohto vyšetrovania predložili okrem ministra obrany aj prezidentovi Masarykovi, ktorý sa o vec veľmi zaujímal.

Nejasnosti, ktoré väčšinou vedú k vzniku mylných teórií a hypotéz, nastávajú v otázke, čo bolo príčinou leteckého nešťastia, vlastne či to bolo vôbec nešťastie alebo to bol skôr atentát. Tie hypotézy, či teórie sa nevynorili všetky naraz, postupne sa objavovali nové. Možno ich zhrnúť nasledovne:

1/ Technická porucha lietadla, 2/ Nepriaznivé počasie a nepodarený pristávací manéver, 3/ Atentát – streľba na lietadlo, 4/ Pokus Štefánika vymeniť si miesto s jedným z pilotov, 5/ Pilotovanie lietadla Štefánikom a jeho omdletie, 6/ Štefánikov úmysel spáchať samovraždu.

Bezprostredne po páde lietadla tragédiu vyšetroval taliansky kapitán Frederico Zapelloni. Talian uviedol dve možné príčiny nehody: Štefánik odpadol na riadenie lietadla alebo drôt rádiostanice zablokoval riadenie. S istotou možno však vylúčiť hneď prvú Zapelloniho hypotézu, pretože dnes je isté, že Štefánik lietadlo nepilotoval. Podľa Pavla Kanisa, čo však je tiež len jeho hypotéza, Zapelloni chcel prípadnú technickú poruchu lietadla, alebo jeho zlé letové vlastnosti zakryť a preto neuviedol skutočnú príčinu havárie. „A tak príčina musela byť netalianska. Podľa neho Štefánik lietadlo riadil, ale od dojatia zamdlel, padol na riadiaci volant, preto lietadlo strmhlav spikovalo do zeme,“ myslí si Pavol Kanis, ktorý sa pádom Štefánikovho lietadla v posledných rokoch zaoberal najpodrobnejšie.

Nehodu Štefánikovho dvojplošníka opäť vyšetrovali československé vojenské orgány v roku 1927, tentokrát z popudu istého Michala Lechtu,^[2] mäsiara z Ivánky pri Dunaji, ktorý tvrdil, že sa na generálovo lietadlo strieľalo. Z vyšetrovacej správy, ktorú v roku 1927 spracovalo spravodajské oddelenie I. divízie, vyplýva, že po ministrovi vojny skutočne niekto strieľal. „Na lietadlo vystrelil jednu ranu vojak Jozef Mešo, ktorý držal stráž pri barákoch delostreleckých kasární (dnešné ministerstvo obrany SR na Kutuzovovej ulici – pozn. F. V.). Lietadlo sa vtedy malo nachádzať nad mostom cez Dunaj. Menovaného hneď zatvorili, ale na druhý deň ho pustili,“ uvádza správa. Aký mohol byť motív streľby? Podľa Pavla Kanisa to spôsobila zrejme vojakova hlúposť. Záver druhého vyšetrovania konštatoval, že príčinou katastrofy bol prudký severozápadný nárazový vietor a nie streľba či už vojaka Meša, alebo delostreleckých batérií, o ktorej sa po rokoch zmienili niektorí svedkovia. Ale iní svedkovia, ktorí boli v čase príletu lietadla v kasárňach a v Ivánke pri Dunaji zase tvrdili, že žiadnu streľbu nepočuli.

Presné príčiny nehody môžu pomôcť objasniť výsledky rekonštrukcie posledného Štefánikovho letu, ktorú uskutočnil Kanis pri nakrúcaní dokumentu o Štefánikovi v spolupráci so žilinskou Katedrou leteckej dopravy a leteckými expertmi. Štefánikovo lietadlo podľa Pavla Kanisa nemalo v existujúcich poveternostných pomeroch dostatočnú rýchlosť na vykonanie štandardného pristávacieho manévru. Pilotov lietadla, ktorí chceli pristáť vo Vajnoroch, čakala posledná ostrá zákruta doprava s náklonom lietadla. „V ostrej zatáčke doprava pravé krídlo nevyvodzovalo potrebný vztlak. Pravé krídlo vplyvom straty vztlaku začalo klesať a lietadlo skĺzlo po pravom krídle. Došlo k pádu lietadla, ktorý sa skončil stretom so zemou,“ myslí si Kanis. Lietadlo Caproni teda podľa neho nebolo zostrelené, Štefánik ho neriadil, teda ani nemohol padnúť na jeho riadenie, nevyskočil z neho, ani nespáchal samovraždu. „Štefánikova tragédia dňa 4. mája 1919 bola leteckou nehodou,“ tvrdí. Hypotéza o Štefánikovej samovražde paradoxne uzrela svetlo sveta až o mnoho rokov neskôr a to práve od toho, od koho by sa to dalo očakávať najmenej – od Štefánikovho blízkeho priateľa francúzskeho generála Mauricea Janina. Ten odovzdal o tom aj nejaký dokument datovaný 28. novembrom 1932 prezidentovi Masarykovi, ktorý ho údajne požiadal, aby ho nezverejňoval. Dokument bol neskôr uložený do trezoru Edvarda Beneša. Tu však treba spomenúť, že vo svojej knihe Aký bol Milan Štefánik verziu o samovražde spochybňuje aj sám Janin: „Keď som sa po jeho tragickej smrti dozvedel, že niektorí ľudia sa domnievajú, že mohlo ísť o samovraždu, a keď mi aj naši spoloční priatelia povedali, že po návrate do Paríža im rozprával o sklamaní z vykonanej práce a znechutení životom, ktorý sa mu stal bremenom, možno by sa mi takéto vysvetlenie zdalo prípustné, keby zahynul sám. Priveľmi dobre som však poznal jeho úzkostlivú poctivosť, než aby som mohol pripustiť, že si chcel vziať život a že si zvolil taký spôsob, ktorý by zároveň privodil aj smrť iných.“ Či možno veriť tomu, že by Štefánik chcel spáchať samovraždu? Už prezident Masaryk túto možnosť zamietol z dôvodu, že to by predsa predpokladalo hneď tri vraždy a to o Štefánikovi nikto neuverí. Aj keby táto verzia zbavila podozrenia Masaryka a Beneša, vtedy už veľmi často obviňovaných, že práve oni dali Štefánika úkladne odstrániť, predsa tento Janinov dokument ani jeden z nich nepoužil, naopak, požiadali ho, aby ho nezverejňoval. Ja dodávam ešte k tomu aj to, že Štefánik sa pri poslednom stretnutí s Giulianou Benzoni predsa vyslovil, že sa pre ňu vráti. Aj keď bol Štefánik telesne vyčerpaný a veľmi chorý, chcel sa so svojou snúbenicou oženiť a plánovali si aj postavenie vily pri nejakom talianskom jazere. V takom rozpoložení resp. v situácii pred uzavretím manželstva by asi nespáchal samovraždu spojenú dokonca s tromi vraždami. Je ešte potrebné zmieniť sa o tom, či je správny výklad Janinových slov s tým, že ide o spáchanie samovraždy: „J´ai absolu conviction qu´il s´est donné la mort.“ (Som absolútne presvedčený, že si sám privodil smrť.) Môže byť predsa aj taký výklad týchto slov o „privodení si smrti“, že Štefánik si ju privodil aj svojím hektickým životom, prácou až do absolútneho vyčerpania a aj nezdravou životosprávou, resp. tým, že sa neliečil dostatočne a nedbal na svoje stravovanie, čo mu v závere života vlastne už neumožňoval ani jeho zlý zdravotný stav.

Prečo teda začali vznikať teórie o tom, že generála dal zabiť minister zahraničných vecí Edvard Beneš? Sprvu, od decembra 1915, výborné a korektné vzťahy medzi Benešom a Štefánikom sa neskôr skomplikovali a na začiatku roku 1919, po Štefánikovom návrate z Ruska a krátkej zastávke v Paríži, naozaj neboli najlepšie. Navyše v tom čase novovzniknutá republika zápasila s oveľa dôležitejšími problémami. „Československo bojovalo s Maďarskou republikou rád, problémy malo s nacionalisticky orientovanými Nemcami, s Poľskom boli veľké spory a dokonca aj sedemdňová vojna o Těšínsko a konflikty o časti slovenského územia na Orave a Spiši. V tom čase nikto nevedel, ako to celé dopadne. Odstrániť v takto turbulentnej situácii šikovného a svetovo uznávaného diplomata by bolo mierne povedané nerozumné,“ uvádza aj znalec Štefánikovskej problematiky historik Michal Kšiňan.

Nakoniec ešte svedectvo pilota majora Bedřicha Starého, vtedajšieho veliteľa vojenského leteckého učilišťa v Prostějove, ktoré uverejnil v časopise Letec k 10. výročiu Štefánikovej smrti. Starý osobne veľmi dobre Štefánika poznal a bol jedným z tých československých dobrovoľníkov, ktorých Štefánik získal pre projekt čs. letky vo Francúzsku. Podľa tohto skúseného pilota, išlo o haváriu, ktorú spôsobila kombinácia zlého počasia s prudkým nárazovým vetrom a letových vlastností lietadla Caproni. Urobiť z tohto nešťastia „aféru“ malo podľa neho slúžiť len na znekľudňovanie širšej verejnosti.

text: br. Ferdinand Vrábel

[1] Alebo, ako sa to chápalo v jeho dobe a ako je to napísané aj na jeho mohyle na Bradle: národa československého.

[2] Len pre zaujímavosť, ktorá je však veľmi príznačná uvádzam, že Lechta bol presvedčeným autonomistom a príslušníkom Rodobrany, polovojenskej organizácie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a v rokoch 1939–1940 elitnej zložky Hlinkovej gardy.