Sarajevský atentát v českej tlači
V období sarajevského atentátu existovala v českých krajinách značná politicky-názorová pluralita. Medzi hlavné prúdy patril sociálne-demokratický, katolícky, agrárny, národne-socialistický a liberálny. Ústrednými témami, z ktorých potom vychádzali jednotlivé periodiká boly hlavne strety medzi mladočechy a staročechy a otázka postoja k rukopisom.
Táto názorová pluralita sa odrážala aj v obsahu článkov a v spôsobe informovania. Noviny Český venkov ktoré boli pod kontrolou Agrárnej strany, dávali doraz na manželku následníka trónu, Žofiu Chotkovú a jej český pôvod. To je napríklad rozdiel oproti Viedenským novinám, ktoré manželku Františka nechali skoro úplne v pozadí.
Český venkov tiež v celku obšírne informoval o iných tragických udalostiach v rodine habsburgovcov – záhadná smrť Rudolfa II a atentát na cisárovnú Alžbetu. „Krvavá tragédia“ a „brutálni čin“ boli kľúčové slová ktoré sa objavovali v článku. Periodikum Národní politika sa napríklad obšírne zaoberal aj deťmi. Tie sa v tej dobre nachádzali na zámku Chlum u Ťreboně, kde čakali na návrat rodičov z Sarajeva.
Najkritickejším spôsobom sa k atentátu staval neprekvapivo časopis Čas. Ten bol napojený hlavne na myšlienky realistov Tomáša Garrigua Masaryka. Redakcia zobrala sarajevský atentát ako možnosť okomentovať vývoj habsburskej monarchie – od revolučných rokoch 1848 až po súčasnosť – a zhrnutie postojov Františka Ferdinanda d’Este. V článku dokonca porovnávali život rodiny ktorá žila neďaleko od zámku, ktorý patril následníkovi trónu. Takto poukazovali na nepomer medzi krásne udržiavanými záhradami a interiérmi izieb s chudobou, ktorá v okolí zámku panovala.
Čas tiež svojimi článkami poukazoval na agresívne postoje následníka trónu k medzinárodnej situácií. Ako uviedli „Následník sa netajil názorom, že rozpor medzi Rakúskom-Uhorskom a Srbskom sa dá odstrániť iba vojnou.“ Dávali ho do podobnosti aj s jeho strýkom cisárom Františkom. Aj on mal mať podobné spiatočnícke myslenie a odmietať prirodzený vývoj spoločnosti. Je nutné podotknúť, že rovnaké negatívne názory na Františka Ferdinanda mala prakticky celá česká spoločnosť aj keď sa nakoniec neskôr ukázalo že jeho imidž ako po vojne prahnúceho muža sa ukázal ako nepravdivý.
Zaujímavým spojovacím prvkom bola však otázka slovanstva. Všetky periodiká sa aj napriek značnej politickej roztrieštenosti spojili v ochrane pred viedenskou tlačou, ktorá sa pustila do silného anti-slovanstva. V tomto kontexte sa javí zaujímavá polemika medzi novinami Právo lidu a denníkom Wiener Tagblatt. Tieto viedenské noviny prišli s informáciou že na slávnostiach Sokola v Brne sa zúčastnili aj delegáti z Srbska. Právo lidu sa snažilo skrotiť vášne a celú situáciu vysvetliť.
Noviny sa tiež spoločne postavili na srbskú stranu a odmietali protisrbské nálady ktoré rezonovali v nemeckej tlači. Naznačovali nechuť k účasti vo vojne a odmietali vojenský zásah. Upokojovali čitateľov že Rakúsko určite nebude chcieť riešiť túto krízu vojnou. To sa však nakoniec ukázalo ako mylné presvedčenie.
Napriek spomenutým tématickým rozporom v českej tlači, české periodiká preukazovali jednotu v kľúčových témach, ako sú slovanstvo a zbytočnosť vojny. Tento konsenzus nie je len povrchným javom, ale hlboko odzrkadľoval vnútornú jednotu českého národa a jeho duševnú pripravenosť na vytvorenie vlastného štátu.
Jednota v týchto základných otázkach demonštruje, že aj napriek rôznorodým názorom na iné témy, existujú spoločné hodnoty a ideály, ktoré dokážu stmeľovať spoločnosť. Pre vznik a stabilitu nového štátu bolo nesmierne dôležité, aby existovali takéto tmeliace témy, ktoré posilňujú národné povedomie a jednotu obyvateľstva. Tieto spoločné hodnoty a presvedčenia poskytujú pevný základ pre budovanie nezávislej a súdržnej národnej identity čo sa nakoniec preukázalo do spontánnej reakcie 28. októbra 1918.
text: Ján Vachal‘
Zdroj:
Prosecký, A. (2013). Reflexe červencové krize 1914 v českém a rakouském tisku.
